9. stor. | V chotári Liptovskej Štiavnice, na polohe Lúčny hríb, sa archeologickým výskumom našli zlomky keramiky pochádzajúce z tohto obdobia, zlomky keramiky nepochybne pochádzajú od vtedajších obyvateľov Štiavnice (Uličný 2014, s. 110) |
13. stor. | Jestvovanie dediny pred a v tomto období nepriamo dokazuje pôvodná funkcia neďalekého kostola pri Ludrovej, ktorý bol umiestnený mimo sídlisk a mal tak slúžiť pre obyvateľov najbližších susedných dedín (Uličný 2014, s. 111) |
1526 | Jedna časť štiavnického chotára mala názov Zahradište, o ktorom jestvuje písomný doklad z tohto obdobia, len archeologický výskum môže potvrdiť, že pri tom poli jestvovalo slovienske hradište v 9. – 10. stor., čo by bol prvý dôkaz o hradišti v tomto kraji (Uličný 2014, s. 111) |
1300 | Najstaršia písomná zmienka o území Štiavnice (Uličný 2014, s. 111) |
pol. 14. stor. | Štiavnica sa dostala do vlastníctva zemanov pravdepodobne v tomto období, vtedy kráľ Ľudovít I. opätovne dal Štiavnicu zemanovi Štefanovi a ten sa tu pravdepodobne usadil (Uličný 2014, s. 111) |
koniec 14. stor. – zač. 15. stor. | Štefanovi synovia používali názov Štiavnice v predikáte (Uličný 2014, s. 111) |
16. stor. až prvá pol. 19. stor. | Štiavnica zostala vo vlastníctve rodín zemianskych rodov, ktorí tu mali svoje kúrie. Miestni šľachtici si postavili dva opevnené renesančné kaštiele, mladší z nich z pol. 17. stor. po prestavbách jestvuje doteraz (Uličný 2014, s. 111) |
pol. 18. stor. | Obyvateľov, domácností a domov výrazne pribúdalo (Uličný 2014, s. 112) |
pol. 18. stor. | Štiavnica patrila vyše 40 rodinám zemanov z rodov Rakovský, Tolt, Povolný, Mojš a iných, ktoré bývali vo vyše 30 kúriách (Uličný 2014, s. 112) |
1828 | V Štiavnici jestvovalo 79 obývaných domov, v ktorých žilo 777 dospelých obyvateľov, z nich bolo 585 rímskokatolíkov, 186 evanjelikov a 6 židov (Uličný 2014, s. 112) |
prvá pol. 19. stor. | Štiavnica bola stredne veľkou dedinou so zemianskym a poddanským obyvateľstvom (Uličný 2014, s. 112) |
1469 | V susedstve Liptovskej Štiavnice jestvovala osada Medokýš, ktorá zanikla koncom 15., resp. zač. 16. stor., majetok sa dostal do vlastníctva zemanov z Liptovskej Štiavnice (Uličný 2014, s. 112) |