1332 Najstaršia správa o Pribyline, ktorá svedčí o existencii tamojšej farnosti, z nej vyplýva, že trvanie Pribyliny treba predpokladať 2-3 desaťročia skôr (Uličný 2014, s. 178)
zač. 14. stor. Pribylinu vybudovali pravdepodobne obyvatelia využívajúci zákupné právo na čele so šoltýsom (Uličný 2014, s. 178)
zač. 14. stor. Pribylinčania si vybudovali kostol zasvätený sv. Kataríne, pôvodne gotický kostol postavili na mieste pri pravom brehu Belej, dodnes zvanom Kostolisko, okolo ktorého stáli obydlia tunajších poddaných (Uličný 2014, s. 179)
1397 Posledná správa o kostole, vtedy ešte stál (Uličný 2014, s. 179)
15. a 16. stor. V zoznamoch liptovských farských kostolov z tohto obdobia sa pribylinský kostol nevyskytuje, lebo bol často bez farára (vakantný), prípadne bol filiálnym kostolom (Uličný 2014, s. 179)
druhá pol. 16. stor. Pribylinská farnosť neexistovala, pribylinčania patrili do svätopeterskej farnosti (Uličný 2014, s. 179)
zač. 17. stor. Keďže dravá voda Belej ohrozovala záplavami obydlia i murovaný kostol, presunuli sídlisko na západnejšie miesto, kde si postavili drevený kostol, ktorý im slúžil do zač. 19. stor. (Uličný 2014, s. 179)
1812 Evanjelici si postavili drevený kostol za platnosti tolerančného patentu (Uličný 2014, s. 179)
19. stor. Od tohto storočia tu jestvovali dva kostoly a dve farnosti (Uličný 2014, s. 179)
zač. 14. stor. Pribylina bola majetkom Pongrácovcov, čo pretrvávalo do 19. stor. (Uličný 2014, s. 179)
1600 Stálo tu 37 poddanských domov, kostol, fara, škola, zemepánsky mlyn a majerské budovy (Uličný 2014, s. 179)
koniec 16. stor. Pribylina bola veľkou dedinou, jej osadenstvo tvorili iba poddanské domácnosti a osadenstvo fary (Uličný 2014, s. 179)
1771 V Pribyline bolo 78 sedliackych domácností (Uličný 2014, s. 180)
18. stor. Zemiansky rod Pongrác býval v tamojšej jednej kúrii (Uličný 2014, s. 180)
1828 V Pribyline jestvovalo 132 obývaných domov, v ktorých žilo 1622 dospelých obyvateľov, 1550 evanjelikov, 65 rímskokatolíkov a 7 židov (Uličný 2014, s. 180)
prvá pol. 19. stor. Pribylina bola veľkou dedinou, s takmer len poddanskými obyvateľmi, ktorých dopĺňalo osadenstvo evanjelickej a rímskokatolíckej fary (Uličný 2014, s. 180)