Liptovská Sielnica-Starhrad

Osídlenie hradného kopca dokladá archeologický výskum hradu v polohe Hrachoviská, južne od hradného areálu, kde boli odkryté zvyšky z obdobia neskorej doby halštatskej a keramický materiál z neskorej doby laténskej. Z toho istého obdobia boli aj nálezy z časti tzv. Malý hrad, o ktorej sa predpokladalo, že tvorila predhradie s hospodárskymi objektmi stredovekého kráľovského hradu, čo sa však archeologickým výskumom V. Hanuliaka nepodarilo potvrdiť. Samotný hrad Liptov, ako väčšina hradov na Slovensku, vznikol v 13. stor. za panovania Bela IV. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1262 v listine kráľa Bela IV. Jeho názov sa počas storočí vyskytoval v rôznych obmenách: Castrum de Liptow, Castrum Liptau, Castrum Liptoviense, Castrum Lipto, Castrum Liptovar, a napríklad i Magnom Castrum, Nagy-Vár, Ó-Vár, či Veľký Zámok lyptovský (Hyroš 1876, s. 22).

Horný hrad je situovaný v severnej, najvyššie položenej časti hradného kopca. Jeho pôdorys obopína skalný masív, ktorý vďaka svojej polohe sa prirodzene vyníma nad nižšie položenou časťou dolného hradu. Predstavuje najstaršiu etapu vývoja hradu v rámci celého hradného komplexu. Skalné bralo je prirodzenou súčasťou horného hradu, ktorého múry sledujú korunu brala. Dolný hrad, postavený v tretej stavebnej etape, vznikol pristavením hradieb k východnej časti horného hradu, po celej jeho východnej dĺžke.

„… kráľ uhorský Matej Korvín r. 1469 Veliký Zámok lyptovský (Magnum Castrum, Nagy-Vár), ktorého pozostatky lzä spatriť v chotári sielnickom, proti horám sväto-anským, kade pred vekami bývala hlavná cesta z Lyptova do Oravy, nekdy i Starým Hradom (Ó-Vár) lyptovským menovaný, odňal Husítom a jich z neho vypudil, pri ktorom dobývaní tento Starhrad vypálený, potom i zborený a so zemou srovnaný bol.“ (Hyroš 1876, s. 22)

Legendy zo zbierky Liptovských povestí Júliusa Kürtiho:

„Pastieri rozprávajú, že tento hrad bol asi pred 400 rokmi z východného vrchu „Žipova“ rozstrieľaný. Z hradu utekajúci kráľ zabudnul vziať kľúče a poslal svoju dcéru Marišu po ne, ktorá ale že sa veľmi dlho nevracala, bola otcom, ktorý ju netrpezlive očakával, zakliata. Od tej doby túla sa pekná Mariša v bielych šatách, na hlave s bielou šatkou, na nohách s bielymi krpcami a v rukách s kľúčami. Dakedy ju vidia pastieri v podobe svine, s kľúčami v pysku. Len nedotknutý mládenec ju môže oslobodiť, keď ju cez potok, ktorý pod hradom tečie prenesie, za čo by kľúče a tam ukryté poklady dostal.“ (Kürti 1931a, 26)

„Dľa inej rozprávky viedol z hradu podzemný vchod do kláštora nad Svätou Marou. Skutočne vidno na vrchu, kde hrad stál, jednu umelú dieru, ktorá dľa povesti vedie k pokladu, ale ku ktorej sa nedá priblížiť.“ (Kürti 1931a, 27)

O guli v Sielnici (28. 4. 1913):

„Ondrej Spriska v Sielnici zachováva jednu kamennú guľu, o ktorej jak on, tak aj dedinský ľud verí, že je ona vystrelená z bývalého Starhradu. Vraj páni hradu, grófovia Komorových povedali, že tá zem, na ktorú táto guľa spadne, bude majetkom dediny na večné veky. Táto lúka je teraz najlepšou lúkou obce. Že by túto guľu odovzdali ani reči, lebo že nech sa len tam zachová, kde padla, nech je svedkom vlastníctva tejto lúky.“ (Kürti 1931a, s. 28)

„Pri dobývaní zámku, kráľom vystrelená veľká kamenná guľa mala spadnúť do Trnovca, ale spadla do Sielnice, ktorú sielničani až posaváď majú a nepredali by ju za žiadne peniaze, ba ona im je svetlom (písmom, to jest miesto darovanej listiny) majetku a vlastnosti tejto hory, ktorej vlastnosť tomu chotáru musí prislúchať, kam padla guľa.“ (Hyroš 1876, s. 54)