Demänovská Dolina – Archeológia

1. Refúgium “Demänovská hora“, archeologické nálezisko nazývané aj Ploštínska, alebo Demänovská Poludnica (k. ú. Liptovský Mikuláš/Demänovská dolina)

V knihe M. Furmana: Opevnenia na Liptove (Žilina 2016) na s. 92 sa dočítate, že 

“Vrch patrí k vápencovým predhoriam nízko-tatranského masívu. Ním končí postupne stúpajúci hrebeň, vychádzajúci z Rohačky nad Ploštínom. Vrchol Demänovskej Poludnice je tvorený galériou brál, ktoré bezpečne chránia vrcholovú plošinu orientovanú v smere SV–JZ s jediným prístupom od severozápadu. Na lokalite sa nezistili stopy po umelom opevnení. Archeologickým výskumom sa podarilo získať početný archeologický materiál z konca doby halštatskej, ktorý vykazuje stopy po požiari. Trojboké hroty šípov získané počas archeologického výskumu svedčia o cudzích vplyvoch, ktoré na konci doby halštatskej prenikli z juhu, z trácko-skýtskeho okruhu.“

V súčasnosti však už máme nové poznatky, ktoré tieto informácie upravujú a dpĺňajú. Preto sa Spolok SEPTENTRIO v spolupráci s Krajským pamaitkovým úradom Žilina a Archeologickým ústavom SAV v Nitre rozhodol informovať širokú verejnosť aj prostredníctvom dvoch nových informačných tabúľ. Jedna bude na začiatku značenej turistickej trasy nad kempingom a obsahuje informácie o zázemí Demänovskej hory:

MIKROREGIÓN V OKOLÍ DEMÄNOVSKEJ HORY

Vrch Demänovská hora patrí geomorfologicky do Fatransko-tatranskej oblasti, celku Nízke Tatry, podcelku  Ďumbierske Tatry, časti Demänovské vrchy. Geologické podložie tohto územia tvorí rozhranie hornín vrchnej kriedy a paleogénu Vnútorných Karpát (pieskovce, vápnité ílovce – flyš) a hornín vrchnej kriedy a paleogénu vnútorných Karpát (predovšetkým rôzne typy vápencov, ojedinele, pieskovce, ílovité bridlice a dolomity).

Demänovská hora je prístupná po turistickom chodníku z Demänovskej doliny, ale po hrebeni aj z kopca Rohačka na jej severnom úpätí, čo ju predurčilo stať sa dôležitou súčasťou pravekého sídliskového areálu v dobe bronzovej a v dobe železnej (staršej – halštatskej i mladšej – laténskej).

Demänovská hora patrí spolu s kopcom Rohačka a s priestorom na jeho západnom úpätí do archeologicky pozoruhodnej sídliskovej komory, v ktorej mala každá z jej súčastí špecifickú funkciu (obr. 1). Na Rohačke sa od mladšej doby bronzovej, keď na Liptove sídlila lužická kultúra, do konca doby laténskej, keď sa stal región doménou púchovskej kultúry (čiže približne od roku 1300 pred n. l. do zlomu letopočtov), nachádzalo opevnené sídlisko – hradisko. Na jeho západnom úpätí sú doložené sídliskové aktivity z doby bronzovej, železnej i staršej doby rímskej, ako aj urnové pohrebisko lužickej kultúry z obdobia mladšej a neskorej doby bronzovej.

Celé územie je archeologicky známe od 18. storočia. Na jeho poznaní sa významne podieľalo viacero bádateľov, z pionierov 18. a 19. storočia možno spomenúť M. Bela, J. Neudecka, V. Majlátha (obr. 2), J. Mihalika, v prvej polovici 20. storočia J. Volka-Starohorského. V druhej polovici 20. storočia začal moderný výskum v tomto priestore K. Pieta z Archeologického ústavu SAV v Nitre, na ktorého kroky nadviazala L. Benediková (AÚ SAV), Z. Šimková (Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva), M. Furman (Krajský pamiatkový úrad Žilina), S. Sliacka (Liptovské múzeum v Ružomberku) a Ľ. Záhorec (Archeovýskum, s. r. o.).

Hradisko Rohačka tvoria tri vrcholové plošiny opevnené valmi po obvode i medzi jednotlivými časťami. Doterajší výskum doložil len opevnenie s  konštrukciou z kamenia a nasýpanej zeminy bez drevených prvkov – túto predstavu však môžu v budúcnosti zmeniť ďalšie terénne odkryvy. Osídlenie sa zachytilo na terasách na východnom i západnom svahu kopca, na jednej sa objavili zvyšky stavby z neskorej doby bronzovej, pravdepodobne so zrubovou drevenou konštrukciou.

Sídlisko na poliach pod Rohačkou vydalo svedectvá o obytno-hospodárskych stavbách stojacich na kamenných podmurovkách so stenami zhotovenými na spôsob zrubov, ale aj vypletanými prútím a omazanými mazanicou (niekedy sú obidve konštrukčné riešenia kombinované aj v jednej stavbe) v interiéri s ohniskom (obr. 3).

Rovnako sa našli fragmentárne zvyšky urnového pohrebiska, ktoré spomínali už starší autori.

Sídlisko na západnom úpätí Rohačky podlieha za posledné polstoročie intenzívnym deštrukčným pr

ocesom v súvislosti s hlbokou orbou, ale aj s vykrádaním lokality „hľadačmi pokladov“, preto sa v posledným rokoch systematicky skúma a artefakty zistené povrchovou prospekciou sa detailne dokumentujú a publikujú.

Staršie i moderné prieskumy a výskumy doložili na hradisku i na sídlisku širokú paletu výrobkov pravekých obyvateľov – keramické nádoby (obr. 4), predmety súvisiace s textilnou výrobou, ako napríklad hlinené prasleny či tkáčske závažia, kamenné predmety, ako brúsiky, žarnovy či podložky na drvenie obilia a iných surovín, kovové súčasti odevu a šperky – bronzové a železné spony, ihlice, okrasy hlavy, rôzne nášivky na odev, opasky a pod. (obr. 5), náradie a nástroje – železné nožíky, šidlá, dláta a pod.

Demänovská hora (známa tiež ako Demänovská či Ploštínska Poludnica, na rozdiel od Poludnice či Iľanovskej Poludnice v susednom katastri Liptovského Jána a Závažnej Poruby), slúžila v praveku opakovane ako refúgium (útočisko v čase nebezpečenstva) a azda aj ako obetné miesto pre obyvateľov miestneho sídliskového areálu. Na základe doterajších poznatkov vieme, že vrchol kopca musel byť využívaný niekoľkokrát v staršej dobe železnej (azda už i na konci doby bronzovej) a na začiatku mladšej doby železnej (t. j. zhruba v období 800–400 pred n. l.). Terén má vhodné morfologické vlastnosti na takýto účel a na svahoch De

mänovskej hory

sa dá nájsť i zdroj vody. Vrcholová plošina je pomerne rozľahlá a dala sa využiť na provizórne a krátkodobé osídlenie, ale i na iné aktivity pravekých obyvateľov. O archeologickom nálezisku na Demänovskej hore návštevníkov Nízkych Tatier podrobne informuje tabuľa na vrchole tohto kopca.

Okrem zmieňovaných polôh, ktoré patria do jednej sídliskovej jednotky, sa v mikroregióne nachádzajú aj ďalšie archeologické, a zároveň turisticky atraktívne lokality: hradisko z mladšej a neskorej doby bronzovej na vrchu Bodová, a refúgiá, podobne ako refúgium na Demänovskej hore opakovane využité vo viacerých obdobiach praveku od mladšej doby bronzovej do strednej doby laténskej (asi 1300–175 pred n. l.), na Končitom vrchu a na Iľanovskej Poludnici (obr. 1).

 

 

 

 

Druhá informačná tabuľa bude umiestnená priamo na akropole náleziska a návštevníkov informuje o dejinách výskumu a najnovších poznatkoch, ktoré preukazujú okrem iného aj prítomnosť umelého opevnenia, čo v minulosti nebolo zachytené.

TABUĽA 2

Vrch Demänovská hora (Demänovská Poludnica, Ploštínska Poludnica) s nadmorskou výškou 1304 m n. m. sa nachádza v severnom vápencovom predhorí Nízkych Tatier (obr. 1). Tvorí ho lúčinatá, pomerne ťažko dostupná plošina, členená skupinami skál a skalných vápencových zrázov, orientovaná v smere severovýchod–juhozápad, s dĺžkou cca 150 m a šírkou 40–80 m.

Ide o významné archeologické nálezisko, využívané opakovane vo viacerých obdobiach praveku – v závere doby bronzovej, v staršej dobe železnej (halštatskej) a na začiatku mladšej doby železnej (laténskej; približne v období 800–400 pred n. l.).

DEJINY LOKALITY

1970

Prvá zmienka v literatúre sa nachádza v článku A. Droppu o výšinných hradiskách na Liptove, kde autor Demänovskú Poludnicu zaraďuje k lokalitám osídleným ľudom lužickej kultúry. Na toto miesto ho upozornil učiteľ M. Macko z Liptovského Mikuláša, pretože si všimol výskyt cudzorodého geologického materiálu – prevažne žulových okruhliakov a pieskovcových platní vo vápencovom prostredí (obr. 2). A. Droppa lokalitu navštívil, preskúmal a potvrdil predpoklad o jej pravekom osídlení.

1974 a 1979

Archeologický prieskum spojený so sondážou zrealizoval K. Pieta (Archeologický ústav SAV). Výsledky publikoval vo viacerých odborných príspevkoch. Počas výskumu sa vykopali dve sondy a ďalšie nálezy sa získali zo zárezu chodníka vo svahu. Sonda nachádzajúca sa juhozápadne od kóty obsahovala prepálenú keramiku, zuhoľnatený hrach a bôb. Sonda v strednej časti plošiny odkryla ohnisko z pieskovcových platní, omleté a druhotne prepálené črepy, fragmenty kostí (i ľudských – falang + zlomok kalvy), prepálené semená hrachu a obilia, sklenený korálik a trojboký bronzový hrot šípu. Zárez chodníka vo svahu odhalil popolovitú vrstvu s prepálenými keramickými črepmi, mazanicou, žulovými okruhliakmi, pieskovcovými platňami, zuhoľnateným obilím a strukovinami. Po celej ploche lokality i na svahoch sa našli rozptýlené žulové okruhliaky s priemerom 5–12 cm.

Na základe analógií s nálezmi z oravských lokalít Tupá skala vo Vyšnom Kubíne, Podbiel a Dolný Kubín II zaradil K. Pieta Demänovskú horu do neskorohalštatského obdobia. Podľa neho patrí táto lokalita do skupiny refúgií (Iľanovská Poludnica, Končitý vrch, Siná-Na jame a ďalšie), ktoré boli v oblasti Liptova budované v závere doby halštatskej a  na začiatku doby laténskej a predpokladá sa, že väčšina z nich v tomto období i násilne zanikla.

1998 a 2004

Ďalšie prieskumy K. Pietu, pri ktorých boli objavené ďalšie archeologické artefakty, ako keramika a drobné bronzové a železné predmety (nášivka, hroty šípov, hrot oštepu).

2015

Revízny výskum L. Benedikovej (Archeologický ústav SAV). Výskum sa realizoval formou prieskumu detektorom kovov a vykopaním troch sond s rozmermi 1 x 2 m na troch miestach vrcholovej plošiny. Objavili sa kultúrne vrstvy s archeologickým materiálom (deštrukcie stavieb, pozostávajúce z kameňov, mazanice a uhlíkov, keramika, zuhoľnatené rastlinné makrozvyšky).

2017

Na Krajský pamiatkový úrad Žilina boli odovzdané viaceré archeologické nálezy z Demänovskej hory (obr. 3). Tie boli podnetom na overenie archeologického potenciálu územia.

2018–2019

V rokoch 2018 až 2020 Krajský pamiatkový úrad Žilina v spolupráci s Archeologickým ústavom SAV a Spolkom SEPTENTRIO uskutočnil niekoľko prieskumov, ktorých výsledkom sú nové poznatky o osídlení tohto územia v praveku. Okrem množstva archeologických artefaktov sa prieskumami doložilo aj dovtedy neznáme opevnenie severného svahu pod vrcholovou plošinou nasucho kladeným múrom z plochých pieskovcových kameňov (obr. 4).

2020

Krajský pamiatkový úrad Žilina podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa za poškodenie archeologického náleziska. Na viacerých miestach svahov hradiska zistil nelegálne výkopy (obr. 5).

Demänovská Poludnica bola určite využívaná v období neskorej doby

halštatskej až staršej doby laténskej, ako ukazovali už poznatky zo starších výskumov. Existujú však aj indície o využití miesta v starších fázach doby halštatskej a rádiokarbónové datovanie nevylučuje ani využitie miesta v závere doby bronzovej.

Lidarové snímky, ako aj prítomnosť pieskovcových platní svedčia o umelom opevnení z južnej i severnej strany náleziska (obr. 1).

Medzi získanými artefaktmi azda najväčšmi zaujme početná kolekcia hrotov šípov východného typu, ktoré sa v európskej archeologickej literatúre bežne interpretujú ako doklady násilného prieniku nomádskych („skýtskych“) skupín do strednej Európy v staršej dobe železnej (dobe halštatskej). Čo do počtu, ide o doteraz najväčšiu zbierku hrotov šípov z horskej oblasti stredného a severného Slovenska. Okrem týchto militárií pochádzajú z lokality bronzové a železné šperky a súčasti odevu (bronzové loďkovité spony, klincovité záušnice, nášivky, železné ihlice) i kamenné a železné náradie, nástroje a iné predmety (železné nožíky, sekery s tuľajkou, kosáky, železná lupa – ako doklad výroby, žulové okruhliaky, ktoré museli byť na kopec donesené z údolia a mohli slúžiť ako projektily obrancov, ale aj na iné účely).

2. Refúgium “NA JAME“, nazývané v staršej literatúre Bodice (k. ú. Pavčina Lehota/Demänovská Dolina)

hradisko objavili pracovníci Múzea Slovenského krasu v roku 1954. Lokalita sa nachádza na severovýchodnej časti vápencového vrchu Siná a vytvára asi 100 m dlhú plošinu, sklonenú smerom na juh. Jediný možný vstup je po úzkom hrebeni z obce Pavčina Lehota cez vstupnú bránu. Z východnej a severovýchodnej strany uzatvára jasne čitateľný val. Na severovýchodnom temene valu možno vo vývrate stromu pozorovať veľké pieskovcové platne, z časti so stopami po prepálení. Ide o nasucho kladenú kamennú plentu valu. Okolo valu sa našli veľké žulové balvany. Sondážnym výskumom A. Droppu sa okrem žulových balvanov a okruhliakov preukázal aj výskyt črepov, ktoré podľa V. Budinského-Kričku pochádzajú z lužickej kultúry. Osídlenie polohy dokladá aj pravdepodobne vykopaná studňa, hlboká približne 14 m s umelým násypom okolo otvoru, nachádzajúca sa južne od kóty 1438. Povrchovým prieskumom v rokoch 2015 a 2016, spojeným s prieskumom detektorom kovov, boli zistené viaceré železné predmety, medzi ktorými sa vyníma hrot oštepu. Zlomky keramiky zastupuje nezdobený, prevažne hrubostenný keramický materiál, ktorý možno priradiť do obdobia predpúchovského horizontu. V súbore sa vyskytujú aj sekundárne silno prepálené črepy. Zaujímavosťou tejto lokality sú drobné žulové okruhliaky, tzv. projektily koncentrujúce sa pri vstupnej bráne do hradiska. Jeden takýto žulový okruhliak bol nájdený približne 500 m východne od lokality na hrebeni smerujúcom k hradisku. Nepochybne ide o doklad obrany obyvateľov refúgia voči nepriateľovi. Prepálené pieskovcové platne a sekundárne prepálená keramika svedčia pravdepodobne o neúspešnosti tejto obrany.

Archeologické nálezisko je na viacerých miestach monitorované fotopascami. Poškodzovanie archeologických nálezísk je trestné. V prípade zistenia nelegálnych výkopov alebo prítomnosti amatérskych hľadačov volajte č. 158 a na Krajský pamiatkový úrad Žilina 0917 282 058.

Realizované archeologické aktivity v k. ú. Demänovskej Dolina:

1853 – V Demänovskej Doline bola nájdená stredoveká ostroha. Nachádzala sa v Majláthovej zbierke. Nálezové okolnosti nie sú známe; v súčasnosti poznáme len jej zobrazenie (SAZA, Belo Majláth, osobný fond, 27; Furman 2016, 361).

1864 – V Demänovskej Doline, v blízkosti jaskyne Okno bola nájdená bronzová ihlica s guľatou hlavičkou. O nálezových okolnostiach nevieme nič; vo svojej zbierke ju mal V. Majláth, v súčasnosti je v pozostalosti V. Majlátha dochovaná iba jej kresba (SAZA, Belo Majláth, osobný fond, 79).

1914 – V jaskyni Okno na pravom brehu Demänovskej doliny sondoval geológ Horusitzký so zajatými Rusmi, pričom odkryl ohnisko. V roku 1923 dôkladnejšie jaskyňu skúmal J. Volko-Starohorský, ktorý tu objavil stopy badenskej k. (Volko-Starohorský 1927,  30).

1929 – Začiatkom decembra pri povrchovej úprave „Chrámu Slobody“ (Demänovská jaskyňa slobody, pozn. autorov) objavili v hĺbke 150 cm bronzový predmet. Našiel ho robotník P. Klepáč. Podľa správy v novinách (Republikán 1929,  3) sa podobá zlomenej podkove. J. Bárta v správe o tomto náleze, nachádzajúcej sa v archíve AÚ SAV Nitra, uvádza, že ide o malý bronzový kosák s tŕňom z obdobia lužickej k. Bol nájdený pri kopaní serpentín do Jaskyne Slobody v Demänovskej doline. Uložený je v Múzeu slovenského krasu (Bárta 1953b).

1944 – V polohe Na Repiskách, v južnej časti Demänovskej doliny sa pri lámaní žulových okruhliakov našla asi 20 cm dlhá železná listovitá kopija s tuľajkou a plastickým stredovým rebrom (Bárta 1953b).

1949 – 1.–4. decembra prof. J. Skutil vykonal prieskum Demänovskej doliny, počas ktorého navštívil jaskyne Okno, Pod terasou, Repiská, Ľadovú, Suchú a Liskovskú. Z prieskumu vyhotovil správu, v ktorej odporúča realizovať archeologické sondy vo viacerých polohách (Skutil 1949).

1953– V apríli prieskumná jaskyniarska skupina cestovného ruchu pri Demänovských jaskyniach, v snahe preniknúť v portálovej časti previsu v Čiernej dolinke na južnom svahu Demänovskej hory v k. ú. obce Demänovská Dolina, narazila v priečnej sonde na niekoľko črepov. Následne Múzeum slovenského krasu kontaktovalo AÚ SAV Nitra s žiadosťou, aby bol k pokračovaniu jaskyniarskych prác vyslaný odborník. Výskumom sa zistilo osídlenie z lužickej k., stredoveku a novoveku (Bárta 1953a).