Mária Novotná – Rozhovor

Rozhovor s prof. Dr. h. c. PhDr. Máriou Novotnou, DrSc. emerit. prof. bol uskutočnený 29. januára 2024 v Bratislave a autorizovaný 2. mája 2024. Fotografie publikované v tomto rozhovore pochádzajú z osobného archívu p. profesorky. Pýtal sa Martin Furman.

Pri štúdiu podkladov pre tento rozhovor som sa dozvedel, že rodokmeň Vášho manžela  siaha do 17. storočia s najstarším historicky známym predkom – rybárom Václavom Novotným. Zaujíma ma, či ste sa aj Vy zaoberali históriou Vašej rodiny.

Skôr než odpoviem na položené otázky, dovoľte mi ich predoslať niekoľkými vetami, ktoré sa týkajú doby v ktorej som prežila  väčšiu  časť  života. V nich nájdete azda aj odpoveď na prvú a rad ďalších otázok. Po krátkej pokojnej dobe môjho detstva v prvej Československej republike prišlo v r. 1939  k jej rozdeleniu a nedlho potom aj k druhej svetovej vojne. Po jej konci a obnovení Československa  sa zdalo, že život sa vráti do pôvodných koľají.  Namiesto toho prišiel „vítězný únor“ r.  1948  v Prahe a na dlhú dobu pochoval nádej na lepšiu budúcnosť. Invázia vojsk varšavskej zmluvy a dlhodobá okupácia sovietskymi vojakmi a ich rodinami len dovŕšila skazu ( o. i. v podobe veľkých plôch  kontaminovanej pôdy)   a všestranný  úpadok. V dlhodobej atmosfére totality nebolo miesto na hľadanie koreňov. Zdalo sa, že november 1989 definitívne zrušil nadvládu cudzej moci a že slová piesne, ktoré zneli  na námestiach pri štrnganí kľúčmi, nájdu naplnenie a odstránia nenávisť a zášť. Žiaľ, dodnes žijeme v rozdelenej spoločnosti a viac veríme hoaxom než pravde, ktorá sa nie vždy ľahko počúva. Nebola a nie je doba naklonená hľadaniu koreňov, pokiaľ medzi predkami neboli zločinci typu Che Guevaru.  Po novembri 1989 bolo zisťovanie pôvodu prevažne motivované snahou o vrátenie majetku a nehnuteľností, resp. išlo o overenie, či „y“ na konci priezviska ozaj znamenal šľachtický titul, na Slovensku zväčša „sedmoslivkársky“.

Vedeli by ste mi priblížiť vašich rodičov a starých rodičov?

Tu neviem, čo by bolo zaujímavé povedať.  V atmosfére, ktorú som priblížila, sme príliš nekomunikovali s okolím. Najviac sme sa stretali  so starými rodičmi zo strany môjho otecka, ktorý bol ich jediným dieťaťom. Keď starý otec nedlho po penzionovaní zomrel, stará mama sa presťahovala k nám.  Všetkých  v rodine som mala rovnako rada, i keď najviac som priľnula k  môjmu oteckovi. Bol mi vzorom v pracovitosti, čestnosti a zodpovednosti. Tieto jeho vlastnosti  sa prejavili už v škole. I keď jeho rodičia boli „trojjazyční“, dieťa dali do slovenskej základnej školy. Do gymnázia nastúpil do maďarského. Spočiatku mu to robilo trochu problémy pri  latinčine, ktorá bola povinná už v prime. Keď k nadaniu pristúpila usilovnosť, stačila mu krátka doba na to, aby pokročil aj s latinčinou tak, že mohol vypomáhať svojim spolužiakom. Po maturite ako vynikajúci študent dostal Masarykovo štipendium na štúdium práva v Prahe. Sám sa rozhodol zostať doma, zamestnať sa a súčasne študovať na Právnickej fakulte v Bratislave. Do zamestnania na Úrad verejných prác, ktorý sídlil vo vládnej budove na Gondovej ul. (kde je teraz FFUK), ho prijal Ing. Š. Janšák, splnomocnenec vlády pre Slovensko. Stal sa štátnym zamestnancom, ktorý predpokladal bezúhonnosť, ale aj pravidelný služobný postup.

S koľkými súrodencami ste vyrastali?

V rodine zo strany otecka bola tradícia jedného dieťaťa. Na ilustráciu spomeniem našu najbližšiu rodinu. Narodila som sa v pôrodnici na Zochovej ul. u známeho gynekológa prof. Šeligu. O 27 rokov neskôr sa mi v novej  pôrodnici v Rači u p. MUDr. Lojkovej – dcéry prof. Šeligu, narodil syn Ľubomír. O ďalších 27 rokov, opäť na Zochovej ul., prišiel na svet môj vnuk Ľuboš. Aj on má jediného syna – môjho pravnuka Ľuboša. Svetlo sveta uvidel však v nemocnici v Ružinove. Nebola to náhoda, že po Ľubomírovi, nasledovali dvaja s tým istým menom. Aj prvý sa mal volať Luboš, na čom sme sa s manželom dohodli. Keď prišiel na matriku zapísať jeho narodenie dozvedel sa, že prvé meno je závislé od národnosti. Pokiaľ by – podľa manžela, ktorý bol Čech, mal zapísanú českú národnosť, mohol sa volať Luboš. Manžel  na mieste rozhodol, že bude mať po mne slovenskú národnosť – veď aj žijeme na Slovensku a preto bude Ľubomír. Táto zdanlivá drobnosť, ktorá pre nás nič neznamenala, je jednou z ukážok, kam až siahala totalitná moc. Neviem si predstaviť, ako by dnes rodičia, ktorí pre svoje potomstvo vymysleli zvláštne mená, reagovali.

Ste rodená Bratislavčanka. Aké bolo pre Vás detstvo vo veľkom meste? Kde ste chodili do školy?

Vyrastala som sama. Rodičia mali o mňa neustále strach a nepúšťali ma medzi deti, čo som ťažko niesla. Vynahradila som si to až keď som začala chodiť do školy. Bývali sme na Kolibe, čo je časť  mesta, susediaca s lesmi s najvyšším bodom nazývaným Kamzík, dnes s dominantou televíznej veže. Dom, v ktorom sme bývali, nám  kúpili rodičia môjho otecka, ktorý ho postupne zväčšil prístavbou. Pri dome bola  veľká záhrada s  radom ovocných stromov. Cesta do mesta – k najbližšej križovatke na  Šancovej  ul., najprv bola  peši, neskôr mestským autobusom a dodnes trolejbusom. V zime, keď napadlo mnoho snehu, bola   doprava  sťažená.  Vtedy sme cestu ako deti využívali na sánkovanie. Základná škola bola na Kolibe, do gymnázia som však v zime občas chodila peši. Keď sme sa stretli pri guľovačke na ceste domov, ani sme nezbadali, že sme už na kopci.

Základnú školu – koedukačnú – som absolvovala na Kolibe a po prijímacej skúške som pokračovala na 8-ročnom dievčenskom gymnáziu na Dunajskej ulici.  Do školy som teda začala chodiť za prvej ČSR a maturovala som už za totalitného režimu v r. 1950. Mnohé z tej doby mi zostalo v pamäti.  Zo základnej školy to bola  p. učiteľka Osuská. Aj v pamätný septembrový deň v roku 1937 nám oznámila,  že T. G. Masaryk zomrel. Celá trieda sme plakali. Nemenej smutnými boli správy z bojísk druhej svetovej vojny a jej dôsledkov. Šokovalo nás, že jednej z našich spolužiačok – ktorá v ten deň neprišla do školy,  v noci zatkli otecka. Dovtedy sme ani nevedeli, že nebol „árijec“ ale Žid, ktorého čakala deportácia do koncentračného tábora. Nikto nám nevysvetlil, prečo sa tak dialo. Aj na gymnáziu bolo niekoľko profesoriek a profesorov, na ktorých rada spomínam.  Jednou z nich bola p. prof. Rapošová, latinčinárka. Okrem jazyka, boli to aj rímske reálie, literatúra a osobitne poézia. Jej obľúbeným autorom bol Publius Ovidius Naso, od ktorého nám rada čítala aj ľúbostnú lyriku, pre ktorú bol odsúdený a poslaný do vyhnanstva. Strávil ho v dnešnej Constanzi pri Čiernom mori v Rumunsku, kde som po rokoch stála pri jeho pamätníku. Neskôr pribudol p. Dr.  Sedlák, ktorý učil literatúru a stal sa aj našim triednym. Pôvodne pracoval v Slov. národnom divadle ako dramaturg. Keď ho z politických dôvodov prepustili,  zachránil ho vtedajší  riaditeľ gymnázia, ktorý ho zamestnal. Hodiny literatúry sa jeho príchodom stali zaujímavejšie.  Občas pozýval žijúcich autorov, čo sme vítali. Všeobecne obľúbený bol  p. prof. Ryšavý, ktorý učil katolícke náboženstvo. Osobitné miesto patrilo p. prof. Pecíkovej, ktorá učila zväčša obávané predmety: matematiku a fyziku. Bola takým „majstrom svojho remesla“, že  vedela  naučiť aj tie z nás, ktoré tieto predmety osobitne neobľubovali. Po čase som sa dozvedela, že ju obvinili ako politicky nespoľahlivú a na pol roka uväznili. Napokon  po kratšom pôsobení na Prírodovedeckej fakulte odišla do dôchodku. Jej životné osudy  priblížila E. Trizuliaková v knihe „Môj život je moje krédo“, Trnava 1997. Samostatnou kapitolou bola ruštinárka p. Lenka Lehká. Neviem, čo učila skôr, než sa tento jazyk stal povinným. Zanedlho sme zistili, že je oddaná komunistka. Nám kládla rôzne otázky týkajúce sa politiky a našich názorov. Zväčša už vo vyšších ročníkoch gymnázia  sme poctivo priznávali náš nesúhlas s mnohými zmenami. Keď spolu s prihláškami na vysokú školu, išiel aj kádrový posudok, až pri prijímacích skúškach sme spoznávali „rukopis“ spomínanej ruštinárky.

Ako sa Vás dotkla druhá svetová vojna? Máte na ňu nejaké spomienky?

Počas vojny, v prvých triedach gymnázia, sme si zvykli na poplachy. Vyučovanie bolo prerušené, hromadne sme museli opustiť školu a odísť do protileteckého úkrytu. Naše gymnázium  malo vyhradenú časť v ešte celkom nedokončenom tuneli pod hradom, ktorý dodnes slúži doprave. Nebolo to najbližšie od školy a v prípade skutočného ohrozenia neviem, či by sme sa stihli skryť. Prvé bombardovanie som zažila v druhej polovici vojny (rok si už nepamätám). Viem len, že to bol asi začiatok leta. Bola som sama doma, maminka odišla do mesta, otecko bol v práci. Z nášho domu sme mali dobrý výhľad na časť mesta s rafinériou Apollo, ktorá bola cieľom bombardovania spojencami. Sledovala som lietadlo ktoré sa odpojilo od roja. Najprv vyhadzovalo zväzky akéhosi trblietavého staniolu, čo malo sťažovať presnejšie zameranie protilietadlovej obrany. Keď lietadlo náhle kleslo nad cieľ začali z neho padať bomby, ktoré z mojej vzdialenosti vyzerali ako tmavé predmety. Koľko ich bolo, neviem. Až  keď toto hrozné divadlo skončilo som si uvedomila, že moja matka sa mala nachádzať v blízkosti Apolla. Zachránila sa v jednom z protileteckých krytov.  Trvalo niekoľko hodín, než sa dostala domov. Druhý nálet uskutočnili Rusi koncom vojny. Bol strašnejší  tým, že nesledoval vojensky dôležité objekty, ale bomby kobercovo zasahovali podvečer obytné domy a ulice plné ľudí. Predpokladalo  sa, že blížiaci sa príchod oslobodeneckej  armády sa v Bratislave neobíde bez bojov. Tesne pred Veľkou nocou mnohí, medzi nimi aj moja rodina, sa rozhodli sviatky stráviť niekde na vidieku v prírode. Ako sa ukázalo, bola to veľká chyba. Prázdny dom  na Kolibe údajne najprv prilákal ustupujúcu nemeckú armádu. Vzápätí  ich vystriedali  sovieti, ktorí si svojvoľne v našom dome urobili lazaret. Podľa rozprávania susedov, keď náš dom v dezolátnom stave opúšťali, odviezli všetko, čo sa dalo a na dôvažok hodili granát do mojej izby. To bol hlavný dôvod, prečo sa matka nechcela do neho vrátiť a donútila otecka dom  predať.  Tak sa mojim domovom namiesto Koliby stala počas vojny postavená tzv. Ľudová štvrť s rodinnými domami so záhradou, v ktorej žijem doteraz. Vtedy to bolo takmer na kraji mesta s električkou, ktorá mala konečnú pri Novej dobe. Počas štúdia na vysokej škole sme zažili prvú reformu. Pôvodné  4 roky sa  zmenili na 5 s tým, že absolventi, ktorých sa to týkalo,  čo bol  môj ročník, mali pridaný iba 1 semester. Zároveň bolo zrušené rigorózum, umožňujúce získať titul PhDr. Tak sme končili ako promovaní podľa smeru štúdia. Archeológie sa týkal „titul“ promovaný historik. Bolo to jedno z ohniviek cieleného  odtrhnutia sa Československa od ostatného slobodného akademického sveta. Najskôr sa negatívne táto zmena dotkla medicíny s titulom prom. lekár. K tomuto titulu bola všeobecná nedôvera u obyvateľstva, pochybujúceho, či sú vôbec doktori.

Ako vo Vás skrsla myšlienka ísť študovať práve archeológiu?

Na túto otázku sa dá sotva jednoznačne odpovedať.  Najskôr to bol  môj vzťah k prírode, jaskyniam v Liptove, kam ma priviedla moja kamarátka zo susedstva v Bratislave počas prázdnin ešte na strednej škole. Napokon azda najviac mi utkvelo z rozhovorov  s mojim oteckom a jeho  spomienok na víkendové návštevy blízkeho Carnunta v Rakúsku s okolím, či  viedenskej štátnej opery. Električka, ktorá premávala medzi Viedňou a Bratislavou, večer  odchádzala  v čase,  aby sa posledný spoj dal stihnúť po konci predstavenia.   Chcela som spoznať viac než len krajinný ráz, ale aj mentalitu ľudí a tradíciu. Po maturite mi rodičia sľúbili pobyt v Taliansku, čo zmarila železná opona. Moje cestovateľské plány sa zmenili a namiesto reálnych som začala cestovať v čase.

V úvode rozhovoru ste spomenuli, že Váš otecko bol prijatý do zamestnania na Úrad verejných prác Ing. Štefanom Janšákom. Nemá vo Vašom rozhodnutí ísť na archeológiu nejaký význam aj on?

Nie, vôbec nie. S p. Ing.  Janšákom som sa osobne zoznámila až ako poslucháčka archeológie, kde pôsobil ako externý prednášateľ.

Spomínate si na vašu prvú archeologickú literatúru, ktorú ste čítali?

Nepamätám sa, s akou literatúrou, ktorá sa týka archeológie, som sa zoznámila ako prvou. Jedno však viem presne, že sa týkala najmä praveku. Večným mestom pre mňa bol a zostal Rím a z krajín Grécko. Vždy ma lákalo spoznať  Dubrovník, Rio de Janeiro a Casablancu. Z nich sa mi splnil – aj pre finančnú dostupnosť – len Dubrovník.

V zozname archeológov, ktorí sa nejakým spôsobom pričinili o rozvoj poznania minulosti severného Slovenska ste prvou a zdá sa jedinou archeologičkou, ak do toho nepočítam súčasnú mladú generáciu, kde ich je aktívnych už niekoľko. Štúdium archeológie v 50. rokoch 20. storočia nebolo u žien až také bežné. Ako ste boli prijímaná v prevažne mužskom kolektíve? Pocítili ste niekedy rodovú diskrimináciu v archeológii?

Počas štúdia, ale ani potom, som osobne nepociťovala rodovú ani inú diskrimináciu medzi kolegami.   Tiež si nemyslím, že by ženy – archeologičky prinášali iné pohľady na niektoré otázky. Ak je prínosný je jedno, či vznikol v ženskej alebo mužskej hlave.

Archeológia ako samostatný vedný odbor štúdia (prv v rámci histórie) sa po prvý raz otvárala v r. 1950 na základe úspešného pohovoru. Nemal odborný, ale kádrovo- politický charakter. Podľa toho bola zložená aj komisia z mladých členov Komunistickej strany na fakulte.

Kto boli Vaši spolužiaci na archeológii?

Vtedy sa na štúdium prihlásilo päť uchádzačov: traja muži a dve ženy, z nich sme úspešne skončili traja: J. Paulík, T. Kolník a ja. V priebehu doby zanechala školu jedna poslucháčka, jeden prešiel na iný odbor. Archeológia bola vtedy dvojodborová: ja a J. Paulík sme si vybrali ako sprievodný predmet históriu, T. Kolník národopis.

Kto Vás učil na univerzite a ktorý z učiteľov Vás najviac ovplyvnil? V jednom rozhovore[1] ste uviedli, že všeobecne najobľúbenejším bol vtedy PhDr. Ján Dekan.

Pri tejto otázke ste ma trochu zaskočili. Vtedy pedagógov – archeológov bolo málo, prof. V. Budinský-Krička a Dr. Petrovský-Schichmann v 1. ročníku neučili. V ďalších rokoch už na fakulte ani neboli.  Pravidelne nám v zimnom semestri prednášal iba PhDr. Ján Dekan a Ing. Š Janšák.  Veľmi nepravidelne pre inú zaneprázdnenosť (budovanie AÚ SAV v Nitre) prichádzal PhDr. A. Točík. Archeológiu Slovanov začal neskôr prednášať B. Chropovský. Táto situácia pokračovala aj v ďalších semestroch,  kedy pribudli  externí prednášatelia:  Dr. Ľ. Kraskovská – muzeológia a p. J. Netich – laboratórne praktikum. Keď sa dekanom fakulty stal doc. PhDr. Ján Dekan, ktorý musel svoje povinnosti deliť medzi funkciou dekana a prednášateľa, spôsobovalo aj jeho výpadky vo výučbe. Postupne sme si na situáciu zvykali a ako sme sa sami hodnotili boli sme samoukovia. O to viac sme sa snažili všetko vlastnými silami zvládnuť, aj s  využívaním  vtedy skromného počtu literatúry. Ja som sa stala vedeckou pomocnou silou v archeologickom a historickom seminári, čo nám zabezpečilo prístup k literatúre.  Výrazne zmeny vo výchove a vzdelávaní, i v povinnej letnej praxi v teréne,  zaviedol B. Novotný, ktorý v roku 1957 prešiel z Archeologického ústavu v Nitre na  fakultu na plný úväzok, najprv ako docent, neskôr ako profesor.  V decembri 1954 som sa stala asistentkou v Archeologickom seminári. Tak sme sa bez vlastného pričinenia  ako manželia  stretli na jednom pracovisku ako spolupracovníci. Náš spoločný  záujem na rozvoji  vedeckej  a výchovno-vzdelávacej práce sa ľahšie uskutočňoval. Vyžadoval stále viac času a tým aj postupné vzdávanie sa osobných záujmov, športu a voľného času vôbec. To však navonok nikto nevidel a neraz sme sa stretli s nie priaznivým, najmä politickým ohlasom, nakoľko  obidvaja sme nikdy neboli členmi Komunistickej strany. Všetko, čo bolo potrebné urobiť, čo sám nestíhal a ostatným členom sa nechcelo, som zvládala sama. Museli sme však vykazovať aj  inú, tzv. spoločensko-prospešnú prácu. Ja som pôsobila v Zväze žien. Ujala som sa pravidelného  usporiadania krátkodobých výstav  žien – výtvarníčok k MDŽ. Tam mi pomocníkom bol môj syn.  Nadviazala som tiež  kontakt so slabozrakými a nevidiacimi, čo bolo z ich strany veľmi pozitívne hodnotené. Boli to prednášky venované postaveniu žien vo svete, ktoré som pripravovala sama. Vďaka niektorým výtvarníčkam či výtvarníkom  sme navštívili ich ateliéry, s možnosťou rukami sa dotýkať ich diel. Raz som prišla s myšlienkou usporiadať výstavu – prierez vedeckej práce žien – pôsobiacich na fakulte. Bola veľmi úspešná, no zároveň ukázala isté zaostávanie mužov, citlivých na svoje ego.

Kolega M. Neumann v článku venovanom osobnosti Vášho manžela[2] píše, že sa mu stal osudným archeologický výskum Týnskeho dvora – Ungeltu v Prahe z roku 1948. Spoznal sa tu s Vami. Mohli by ste nám priblížiť toto osudové stretnutie? Ako ste sa o tomto výskume dozvedeli?

Bolo to v roku 1951 (a nie 1954, ako sa občas uvádza v manželovom neautorizovanom životopise). Boli sme po 1. ročníku štúdia a letnú prax na výskume nám vtedy zabezpečil Ústav pre pravek a ranú dobu dejinnú Karlovej  univerzity v Prahe. Bola spoločná s pražskými študentami, s ktorými som sa odvtedy častejšie stretávala. Uskutočnila sa v Bošíne v stredných Čechách. Viedol ju p. prof. J. Filip,  vlastný  výskum mal na starosti skúsený technik p. A. Knor. Okrem odborných znalostí mal aj zmysel pre humor. Pri vytváraní dvojíc vyberal vždy jedného vysokého  a druhého malého vzrastu, čo pôsobilo komicky. Tak som ako nižšia dostala za partnera asi 2 m vysokého kolegu E. Strouhala, ktorý popri archeológii študoval  medicínu a antropológiu. Statná L. Jeremenková z Bratislavy dostala za partnera šťúpleho Blažeja Benadíka, Slováka, ktorý  študoval v Prahe.

Po skončení praxe 5 študentom zo Slovenska p. profesor predĺžil pobyt na 3 dni v  Prahe. Sám nás sprevádzal po výskumoch a pamiatkach starej Prahy a tak sme sa dostali aj na Ungelt, kde som sa prvý raz stretla s mojim budúcim manželom. Po Bošíne sme sa s J. Paulíkom presunuli na ďalšie výskumy. Najprv to bol Devín, kde p. PhDr. Dekana zastupoval p. Ing. Janšák, neskôr do Veľkého Grobu (B. Chropovský), kam sa prišiel pozrieť aj PhDr. B. Novotný. Či to bola náhoda, dodnes neviem.

Ako sa mladému archeológovi z Poděbrad zžívalo so Slovenskom?

Azda môžem odpovedať, čo by Vám povedal sám. Mal vtedy 30 rokov a Slovensko už čiastočne poznal. Bratislavu s Dunajom mal rád od prvej chvíle jej spoznávania.  Nikdy nemal sklony k  nacionalizmu a trvalo mu dlho než pochopil, prečo sa na Slovensku občas prejavujú názorové nezrovnalosti na národnosť či náboženstvo. Sám bol veriacim katolíkom.

Patríte do okruhu archeológov, ktorí si za svojho celoživotného partnera vybrali človeka s rovnakou profesiou. Pre oboch bola práca zároveň vášňou a koníčkom. Riešili ste medzi sebou odlišné názory na nejakú konkrétnu problematiku z archeológie?

Na žiadne si nepamätám. Mali sme spoločnú profesiu, ale pracovné zameranie bolo odlišné. Manžel sa venoval a aj prednášal najstaršie úseky praveku, z mladších období to bola doba laténska a  rímska až po stredovek, ktorý aj v teréne skúmal (  dom olejkára pod Tatrami). Pre mňa centrom záujmu boli počiatky metalurgie medi, doba bronzová a čiastočne archeológia egejskej oblasti, z ktorej som prednášala vybrané kapitoly. K komu sa pridali Etruskovia a  neskôr aj Skýti. Nemali sme teda ani dôvod na prípadné odlišné názory. Vzájomne sme vedeli, na čom ktorý z nás pracuje. Spoločne sme riešili iba niektoré otázky, ktoré sa týkali budovania pracoviska,  prípravy letnej prázdninovej praxe či medzinárodných sympózií, výmeny literatúry a i.  Exkurzie s poslucháčmi bola moja parketa.

Pri otázke, kto ma z učiteľov najviac ovplyvnil, na to nepoznám odpoveď. Išla som svojou cestou. Každý mal svoje predstavy a plány, ďaleké od mojich. Tak sa stalo, že pri žiadosti o súhlas na započatie prípravy na získanie CSc. mi bol ako školiteľ vybraný p. doc. J. Dekan, orientovaný na slovanskú archeológiu. Keď sme obidvaja uvedenú okolnosť uviedli sa ukázalo, že mi nemajú koho prideliť, a manžel to byť nemohol.   Zásluhou jedného z prodekanov, ktorý bol ekonóm a mal záujem aj o naše výskumy, ktoré ako jediný z vedenia občas aj navštívil, mi udelili výnimku, aby som sa pripravovala  sama bez školiteľa. Za rozhodujúce    počas nášho pôsobenia na FFUK v Bratislave považujem skutočnosť, že Archeologický seminár, či ako súčasť katedry, sa stal medzinárodne známym a dovoľujem si povedať, že aj uznávaným vedecko-výchovným pracoviskom. Mal vlastný terénny  výskum,  solídne vybudovanú knižnicu, každoročne vydávaný zborník Musaica. Prispelo k tomu aj založenie tradície medzinárodných sympózií venovaných eneolitu a staršej dobe bronzovej v strednej Európe a na Balkáne.  Overením správneho  prístupu k vedeckej a výchovnej činnosti je  celý rad úspešných bádateľov, ktorí za vyše 40 rokov nášho spoločného pôsobenia vyšli ako absolventi archeológie na FFUK  v Bratislave.  Dodnes, viacerí už v penzijnom veku, sú oporou a vzorom mladej generácii v aktivite a vedeckých výsledkoch. Preto súčasná situácia, v ktorej sa toto pracovisko nachádza, mi pridáva  vrásky  na tvári. Chcem veriť, že sa to skoro zmení správnou orientáciou bádania, vierou vo vlastné sily a schopnosti. K tomu by bola vítaná a potrebná aj pomoc zo strany vedenia ako fakulty, tak aj univerzity.

Okrem archeologičky ste aj matkou. Ako sa Vám darilo skĺbiť tieto dve „profesie“?

Keď sa nám po šiestich rokoch od sobáša narodil syn a v tej dobe celá materská dovolenka trvala tri mesiace: jeden pred pôrodom a dva po ňom, nastal aj pre nás problém. Moji rodičia ešte pracovali a tak sme to skúsili sami sa starať, báli sme sa dieťa zveriť do cudzích rúk. Tak sme letný semester ukončili podávaním si kľučky raz doma a raz na fakulte. Prijali sme opatrovateľku, ktorá čoskoro nato ochorela a bola operovaná. Ja som medzi tým bola v Maďarsku a manželovi sa zázrakom podarilo nájsť novú spoľahlivú  pani, ktorá u nás zostala 16 rokov. Keď už syn začal chodiť do školy, starala sa aj o domácnosť.

Čo boli pre vás zásadné míľniky počas pôsobenia na katedre archeológie v Bratislave?

Istým medzníkom v  mojej práci sa stala druhá polovica šesťdesiatych rokov. Na základe obhajoby CSc.,(podmienkou bolo jej ukončenie do r. 1967) som získala obnovený titul PhDr. V roku 1966 sa konal v Prahe, prvý raz za železnou oponou, svetový kongres UISPP (International Union of Prehistoric and Protohistoric Sciences). Jedným z účastníkov bola medzinárodne uznávaná osobnosť, p. prof. H. Müller-Karpe z J. W. Goethe-Universität vo Frankfurte nad Mohanom.

Práve založil novú edíciu vedeckých  monografií PBF (Prähistorische Bronzefunde) a kongres bol príležitosťou na hľadanie  spolupracovníkov o. i. z Československa. Oslovil jednu kolegyňu z Prahy (O. Kytlicová) a mňa zo Slovenska. Veľmi rýchlo sme sa dohodli. Ja som sa podujala na spracovanie rôznych typov medených a bronzových sekier a dlát  rôznej funkcie,   ako  pracovného náradia i    symbolov postavenia.  Už  začiatkom roku 1968  som bola na prvom pobyte vo Frankfurte nad Mohanom, aby som dokončila monografiu, ktorá vyšla v Mníchove (v známom vydavateľstve Beck Verlag) v roku 1970. Bola prvou, ktoré mi v tejto edícii s rôznym obsahom postupne vychádzali. Spolu ich je sedem, z nich jedna s V. Furmánkom. V roku 1970 mi aj doma, vo vydavateľstve SAV,  vyšla monografia o bronzových depotoch mladšej doby bronzovej na Slovensku, ktorá čiastočne vychádzala z mojej kandidátskej práce.

Mohli by ste nám priblížiť obdobie konca 80-tych rokov a následne nežnej revolúcie? Ako sa celospoločenské zmeny dotkli Vašej práce?

Krátko pred novembrom 1989  sme mali pracovné stretnutie či konferenciu v Poprade-Veľkej. Pri odchode sa manžel pošmykol na schodíku, spadol  a spôsobil si vážny úraz. Po operácii mal nohu od bedier po členok v sadre (diagnóza: roztrhnuté väzivo, odtrhnutý  sval nad kolenom). Krátko potom som ja odcestovala do Skoplje. Bol to vopred s tamojšou univerzitou dohovorený cyklus prednášok pre poslucháčov, ktorý sa nedal už preložiť. Vtedy sme nemali mobil a v zariadení univerzity, kde som bývala, neboli rádio ani televízia. O zmenách u nás som nemala žiadne informácie. Až pred odchodom pri pozvaní na večeru sa ma  spýtali, či si chcem  pozrieť televízne správy. Keď som pri jednom stole uvidela sedieť Václava Havla s predstaviteľmi totalitnej  moci a po vysvetlení udalostí posledných dní, zažívala som chvíle uvoľnenia, spokojnosti a vieru v spravodlivý zajtrajšok. Po návrate domov a informáciách od syna a jeho manželky (ktorí vtedy bývali  u nás) som išla hneď na fakultu. Žiaľ, manžel odkázaný na lôžko a s obmedzeným pohybom  s dvomi  barlami, nútene zostal  doma.  Na fakulte som sa dozvedela, že okolo poludnia bude stretnutie  akademickej obce  na  odvolanie  dekana, návrhy na nového a na potrebné legislatívne zmeny. Prekvapilo ma, koľko dovtedajších i bývalých vyškrtnutých členov strany (údajne pre menšiu politickú  angažovanosť) sa v svojich vystúpeniach hlásili k  odkazu novembra. Jednému  z nich  sa podarilo  presvedčil študentov natoľko, že ho navrhli na nového dekana.

Rovnaké rozčarovanie som zažila na katedre. Svetlou spomienkou zostali stretnutia na pôde univerzity, či rozhlasové tlačovky, vysielané aj Slobodnou Európou. Na jednej z nich som sa s fyzikom prof. J. Pišútom (ktorý sa stal ministrom školstva) rozprávala o situácii na vysokých školách, ale aj o nebezpečenstve šíriacej sa korupcie z východu.  Poznanie z novembrových a nasledujúcich dní na fakulte mnou otriaslo. Preto nebolo až také ťažké podľahnúť ponuke p. prof.  A. Hajduka, prvého rektora obnovenej Trnavskej univerzity v Trnave. Požiadal ma, aby som sa stala garantom histórie na novej Katecheticko-pedagogickej fakulte Sv. Ondreja v Ružomberku, vtedy  súčasti TU v Trnave. Prví poslucháči histórie, v kombinácii s iným odborom, mali byť prijatí už na akademický rok 1996/97. Ja som v Bratislave po vyše 40 rokoch  ukončila pracovný pomer k 31. 8. 1996 a od 1. 9. 1996 som na plný úväzok prešla do Ružomberka. Už pred nástupom stála predo mnou povinnosť pripraviť a uskutočniť prijímacie skúšky na históriu, vrátane vyhodnotenia. Ukázalo sa, že záujem bol nepomerne väčší, než sa očakávalo. Na štúdium bolo prijatých vyše 100 uchádzačov. Najviac ich bolo z východného a severného Slovenska. Vopred bolo potrebné predložiť   študijný plán   odboru na celých päť rokov. Zohnala som si materiály pre učiteľský aj neučiteľský smer histórie z takmer všetkých fakúlt v bývanom Československu a zvažovala možnú  realizáciu aj s ohľadom na perspektívu personálneho obsadenia pedagógmi. Súčasne som pripravovala novú koncepciu mojej výučby pre pedagogický smer.  Nebola to žiadna zábavná práca. Vedela som, že archeológia a dejiny staroveku všeobecne na základných a stredných školách patria k najslabším. V snahe zvýšiť   úroveň  som zaviedla písomnú a ústnu časť skúšok. Až v praxi som si uvedomila, aké bremeno som na seba uvalila.  Poslucháči sa tešili aj na exkurzie. Keď som zistila, že sotva poznajú najbližšie okolie, prvá  smerovala do  Prahy.  Veľkou pomocou  boli moji pražskí kolegovia. Okrem odbornej stránky aj zabezpečením internátu. Ústretovosti  hradného archeológa, ktorým v tých rokoch bol p. Dr. J. Frolík, vďačíme za poznanie pražského hradu vrátane  neprístupných podzemných častí,  chrámu Sv. Víta a ďalších  objektov na  hrade. S  históriou mesta nás odborne a zaujímavo sprevádzal p. prof. J. Sláma. Ďalšie roky po Prahe nasledovala Bratislava a po nej Viedeň. Do mojich začiatkov v Ružomberku už na konci októbra vstúpila nečakaná udalosť – náhly  odchod môjho manžela do večnosti. Dom, v ktorom sme bývali, zostal bez neho prázdny a záhrada neupravená. Keď sa  syn  po niekoľkých rokoch vrátil z pôsobenia v zahraničí a i keď nebývame spolu, stal sa mojou jedinou oporou. Miesto po manželovi  zostalo prázdne aj v jeho pedagogickom pôsobení v Trnave.  Ako dočasné riešenie som  ponúkla prevziať jeho pedagogické povinnosti, čo bolo privítané. Ako sa zdá, veľmi nehľadali náhradu. Tak sa stalo, že uplynul celý akademický rok, v ktorom sa nič nedialo. V skutočnosti som sa vrátila k pôvodne s manželom uvažovanom  vzniku klasickej archeológie, na Slovensku bez tradície. Ak by ste namietali, že v Bratislave tento odbor existoval musím doplniť, že to bolo veľmi krátkodobé. Prvý pokus, realizovaný Katedrou klasickej filológie, nestačil ani na vychovanie jedného ročníka. Obidvaja pedagógovia boli z politických dôvodov prepustení.  Spolu dve poslucháčky ukončili štúdium v Archeologickom seminári pod vedením prof. B. Novotného. Azda preto si mnohí myslia doteraz, že tento odbor v Trnave založil. Nikdy som neupierala, že to bola naša spoločná myšlienka, ale na realizáciu som sa odhodlala až sama počas prvého roku pôsobenia v Trnave. Veľké pochopenie a pomoc som našla vo vtedajšom dekanovi fakulty, p. prof. Ing. arch. M. Bašovi. Ako architektovi mu neboli vzdialené antické civilizácie Grécka a Ríma. Po odobrení mojich návrhov, vrátane študijných plánov a pedagogického obsadenia, pristúpil k rokovaniam s vtedajšou ministerkou školstva a vedy p. E. Slavkovskou. Výsledkom bol jej súhlas so založením odboru a to už od zimného semestra r. 1997. Zdanlivo v krátkom čase nereálne, sa stalo reálnym.  Tak došlo k vypísaniu dodatočných prijímacích skúšok už v septembri, od ktorých ma mnohí odrádzali. Boli náročné, s prekvapujúco dobrými výsledkami uchádzačov. Mňa čakali nové povinnosti a úlohy. Medzitým sa fakulta v Ružomberku stala súčasťou Žilinskej univerzity  a onedlho novo kreovanej Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zvolili ma  za predsedníčku Akademického senátu univerzity a člena Správnej rady.  Zostala som aj vedúcou katedry.

Povinnosti narastali aj v Trnave vznikom Katedry klasickej archeológie, ktorej som bola vedúcou. Po zrelej úvahe som sa rozhodla  opustiť Ružomberok a zostala som iba v Trnave. Ako emeritná profesorka sa dodnes rada do Trnavy pri rôznych príležitostiach vraciam.  Chcem veriť, že návrh na zlúčenie s UCM, o ktorom sa  údajne malo rozhodnúť už uplynulú  jar[3], by  prinieslo  prospech  a dodržanie sľubu o ponechaní právnej subjektivity obidvom stranám. I keď dôvody k obnoveniu TU a vzniku UCM boli diametrálne odlišné, uplynulé roky mnoho zmenili a obrúsili hrany, kde to bolo potrebné. Budúcnosť ukáže, či predstavy o vzniku konzorcií pre všetky univerzity na Slovensku, vrátane technických vysokých škôl – ktoré v Českej republike zostali nemenej úspešné pod názvom Vysoké učení technické – by bolo  zárukou napredovania ako vo vede, tak aj vo výchovno-vzdelávacej činnosti. Rozhodnutie na tenkom ľade môže byť  zradné.  Je na zváženie, či rovnaké kritériá pre  univerzitné  a technické vzdelávanie by bolo správnou  cestou.

Niekoľko otázok k dobe medenej a bronzovej

Patríte k najväčším európskym znalcom medenej a bronzovej industrie. Vaša prvá štúdia o medených nástrojoch a najstaršej ťažbe medi na Slovensku bola publikovaná už v roku 1955. Odvtedy ste spracovali množstvo bronzových depotov i ojedinelých nálezov vrátane územia severného Slovenska. Ako vnímate v kontexte doby medenej a bronzovej územie Liptova, Oravy, Turca, Považia a Kysúc?

Súhrnne sa dá povedať, že až na zaostávanie Kysúc, každá z Vami spomínaných oblastí  v určitej dobe bola dôležitou súčasťou rozvoja metalurgie bronzu na našom území.  Na Kysuciach menší počet nálezov nevylučuje súvis so stavom bádania, ktorý sa môže  zmeniť. Príkladom je súbor bronzov z Makova, okr. Čadca, uložený v súkromnej zbierke. Ide o nepočetné, no o to dôležitejšie nálezy. Liptov s Oravou, najmä s jej dolnou časťou,  v období lužickej kultúry patrili k menším centrám orientovaným na zbrane. Nie náhodou časť produkcie  mečov, aj s charakteristickou výzdobou, dostala už dávno pomenovanie meče liptovského typu. Z Turca si pozornosť zaslúžia mimoriadne dlhé ihlice (podľa náleziska nazvané typ Malá Vieska (dnes Turčianske Teplice). Medzi náleziskami sa vyníma kopec Plešovica v katastri Blatnice, okr. Martin, ktorý je západným výbežkom Veľkej Fatry. Údajne sa tu našlo viac ako 40 depotov, získaných ilegálnym spôsobom. Podľa informácií a opisu od „hľadačov pokladov“ mnohé predmety v ich obsahu zodpovedajú miestnej výrobe majstrov lužickej kultúry, čiastočne (o. i. dlhé ihlice) azda podľa cudzích vzorov. Početná kovová industria, na viacerých miestach doložená aj v objektoch sídliskového rázu, príp. aj s výrobou, ma priviedla k úvahe o existencii trhovísk a zároveň kultových stredísk vyhradených „kovovýrobným  centrám a ich tvorcom“. Napokon Považiu ako zóne, kde sa stretávali viaceré kultúrne okruhy, zodpovedá väčšia pestrosť v nálezoch, a to ako z hľadiska časového, tak aj kultúrno-historického.

Nálezy bronzových predmetov poznáte z celej Európy. Ako vnímate územie Slovenska v európskom priestore vzhľadom na ich priestorové rozšírenie?

Pokiaľ ide o Slovensko a jeho postavenie v stredoeurópskom kontexte, má azda význam pripomenúť, že už v mladšom úseku staršieho eneolitu patrilo k menším ústrediam metalurgie medi. Z hľadiska získavania suroviny – medi a jej spracovania má bádanie čoraz bližšie k dôkazom aj o čiastočne domácom pôvode suroviny.

Prekvapuje Vás, že napriek masívnemu rabovaniu lokalít od 90. rokov 20. storočia sa v poslednej dobe darí ešte stále nachádzať bronzové depoty?

Neprekvapuje ma, že napriek „rabovaniu lokalít“ sa stále nachádzajú nové, doteraz  neznáme nálezy. Treba mať na zreteli,  že etapa, v ktorej tie-ktoré predmety vznikli, trvala dlho. Tak napr. len  doba bronzová na Slovensku zaberá niekoľko storočí (cca. 2300/2200 do cca 800 pred Kr.). Podotýkam, že novších exaktných prírodovedných dát z osvedčených laboratórií je zo Slovenska stále málo.   Stopy po zvyškoch z organického materiálu zväčša zahladil čas a zrovnal so zemou aj väčšinu obydlí z nepevného materiálu, najmä z nepálenej hliny.

Návrat k akademickej pôde a vzdelávaniu

Ako vnímate súčasnú situáciu štúdia archeológie na Slovensku? Sú podľa vás tri katedry archeológie na Slovensku veľa/málo/akurát?

Pri otázke, či tri katedry archeológie na Slovensku zodpovedajú potrebám, musím uviesť, že v zmysle pravekej, slovanskej resp. aj všeobecne stredovekej archeológie existujú – podľa študijného poriadku na dvoch univerzitách: v Bratislave a v Nitre. V Trnave je Katedra klasickej archeológie. Vedecko-výskumná i pedagogicko-vzdelávacia činnosť sú zamerané na grécku a rímsku antiku, na dobu rímskych provincií a zahrnuje aj okrajové oblasti antického sveta. Posledné dve oblasti z menovaných sa bezprostredne dotýkajú aj územia Slovenska.

Ako si spomínate na archeológov, ktorí už nie sú medzi nami. Najprv na prof. Vojtecha Budinského Kričku, ktorý bol rodákom z Ružomberka? Poznali ste aj Antona Petrovského-Šichmana, Vlada Uhlára? Pavla Čaploviča? Máte s nimi nejaké pekné spomienky/zážitky?

Neuspokojím Vás odpoveďou na tieto otázky. Menovaných som poznala málo, alebo vôbec sme sa nestretli (p. Uhlár). S  P. Čaplovičom sme spolu s mojim manželom strávili jedno leto na výskumoch v  rozhorúčených pieskoch v okolí Hurbanova.

Rozumiem, v poriadku. Vrátim sa teda ešte k Vám. V decembri 2023, keď som s Vami telefonoval, boli ste na študijnom pobyte v Nemecku. Na čom momentálne pracujete?

Na čom pracujem rada odpoviem, ale až keď spoluautor dodá jeho časť a monografia bude  v tlači.

A máte ešte niečo, čo by ste chceli spracovať a vydať?

Sama by som ešte rada uverejnila spomienky na život za železnou oponou či na zahraničné cesty v tej dobe, aj s humornými príbehmi. Bola by určená najmä tým, ktorí toto obdobie nezažili a môžu mať skreslené predstavy.

Napokon posledné otázky sa týkajú študentov a ich miesta v dnešnom svete.

Ako vnímate vývoj študentov archeológie od začiatku Vašej profesionálnej kariéry? Čo by ste odporučili všetkým uchádzačom o štúdium archeológie?

Zrýchlený vývoj, badateľný vo všetkých oblastiach života s pozitívnymi i negatívnymi dopadmi,  azda viac vplýva na mladšiu než staršiu populáciu u nás. Je len na nich, či si z inovácií, ale aj nástrah, vedia vybrať to správne. Pri čítaní a štúdiu literatúry odporúčam – pokiaľ je to možné – prednostne využívať tlačou vydané práce a nie sprostredkované cez počítač/internet. Do mnohých textov sa dá vstupovať a tak nie vždy  sú absolútne pravdivé či overiteľné ( napr. Wikipédia). Je tiež overené, že oveľa viac zostáva v pamäti z tlačeného textu než čítaného v počítači. Rozdiely medzi uchádzačmi o archeológiu sa dajú rýchlo spoznať. V minulosti – pokiaľ sa nemýlim, bol viac   záujem  o archeológiu chápanú všeobecne, bez bližšej špecifikácie o určité obdobie. Len menej  sa ukázal ako romantický a nereálny. Dnes  predstavy o výskumoch v Egypte nahradila snaha časti záujemcov  získať diplom, bez ohľadu na naplnenie vlastných ambícií v budúcom povolaní. Verím, že sa to týka len menšieho počtu uchádzačov a že sami skoro zistia, že k diplomu a úspešnosti  patrí čosi viac, než len „vplyvné zázemie“.  Skutočný záujem o zvolený odbor, počas štúdia doplnený množstvom  informácií a poznatkov ( vrátane praxe na archeologických výskumoch),  je predpokladom, že povolanie nebude záťažou, ale vítanou povinnosťou a overením vlastných schopností. Doteraz sa nestalo, aby schopný a spoľahlivý absolvent nenašiel uplatnenie v odbore. Adeptom  o štúdium odporúčam podľa vlastného zváženia a záujmu  vybrať si smerovanie v rámci pravekej, včasnohistorickej alebo klasickej archeológie, a podľa toho sa rozhodnúť. Nezabudnúť, že talent bez usilovnosti nestačí.  Ak sa k usilovnosti a pracovitosti pridá čestnosť, je záruka spokojnosti v budúcom povolaní. Prinavrátenie prijímacích  pohovorov  by bolo vítané. K poznatkom prispievajú aj odborné exkurzie s možnosťou spoznať lokality, múzeá, a inštitúcie osobne.

 

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

V Bratislave 29. januára 2024.

 

[1] Mellnerová-Šuteková, J./Barta, P.: Rozhovor s pani profesorkou Dr. H. c. prof. PhDr. Máriou Novotnou, DrSc. In. MUSAICA ARCHAEOLOGICA 1-2/2021, 233-237.

[2] Neumann, M. 100. výročie narodenia prof. Bohuslava Novotného (3. 10. 1921 – 31. 10. 1996). In. MUSAICA ARCHAEOLOGICA 1-2/2021, 239-253.

[3] Rozhovor bol uskutočnený 29. januára 2024. Drobné zmeny boli urobené na konci apríla 2024 pri autorizácii celého rozhovoru.