Rozhovor s archeológom Ladislavom Veliačikom viedol Martin Furman na pôde Archeologického ústavu SAV Nitra v niekoľkých etapách a autorizovaný bol dňa 30. júna 2024.
Na ceste k archeológii
Z akej rodiny pochádzate? Odkiaľ pochádzajú Vaši rodičia/starí rodičia?
Otec pochádzal z Banskej Bystrice-Majera a mama zo Štítnika. Celé moje detstvo sme však prežili na severnom a severovýchodnom Slovensku. V povojnovom období mali pohyb a rodinná komunikácia neporovnateľne nižšiu intenzitu než akú prežívajú neskoršie generácie. Zo starých rodičov som sa preto stihol zblížiť, aj to len nakrátko, s bystrickou starou mamou. Príbuzenské vzťahy postupne silneli najmä vďaka prázdninovým pobytom v rodinách otcovej sestry, kde som mal dve sesternice a v rodine maminej sestry, kde som mal bratranca a sesternicu. Spestrenie dojmov a zážitkov z detstva priniesol aj mierne „kočovný“ spôsob života našej rodiny, prameniaci v druhu práce môjho otca. Ten bol vyučený obuvník a vlastne celý život pôsobil ako vedúci predajne Obuv (predtým BAŤA). Jeho pracovné povinnosti nás postupne zaviali najprv do Medzilaboriec (moje rodisko) a už po šiestich týždňoch mojej životnej púte do Starej Ľubovne. Ešte rok pred školskou dochádzkou nasledoval presun na Oravu, do Tvrdošína a od štvrtej triedy sme zakotvili v susednej Trstenej.
To znamená, že Baťa zabezpečil svojmu zamestnancovi aj bývanie?
Rodina v roku 1946 (archív L. Veliačika).
Samozrejme. Vo všetkých spomenutých mestečkách boli predajne spolu s bytmi, pochopiteľne v centrách, na neveľkých námestiach. Za predajňou a skladovým priestorom boli, na tú dobu celkom priestranné, zamestnanecké byty. A ešte bonus. Pamätám si, že Baťa zvykol posielať rodinám zamestnancov hodnotné vianočné darčeky.
Čiže ako päťročný ste sa sťahovali do Tvrdošína.
Áno, z nového bydliska nebolo ďaleko do školy, na ihrisko i k rieke Orava. Z tamojšieho pobytu si nespomínam na významnejšie zážitky, azda len na superdarček – detský bicykel. Počas prázdnin po tretej triede nasledoval presun do susedného mestečka – Trstenej. Podmienky i prostredie bez podstatných zmien, no postupne a prirodzene sa rozširoval nielen môj akčný rádius ale hlavne škála záujmov. Hry na zbojníkov, partizánov, staviteľov bunkrov postupne nahradili futbal a hokej i na zamrznutej, či roztápajúcej sa Oravici. Mal som až úzkostlivo starostlivú mamu, ktorá by ťažko zvládla informáciu, že s partiou ďalších nezbedných neplavcov sme chodili cez kopec k jednej zo zátok čerstvo dobudovanej Oravskej priehrady a z prístreškov pre člny sme skákali do vody. Vo vtedajšom „spoločenskom centre“ Pod Hálečkovou som dospelým staval kolky a pri azda jedinej tamojšej módnej prehliadke som na improvizovanom mole dokonca zvládol aj úlohu hanblivého detského modelu. To bolo moje detstvo – šťastné, hravé a hlavne strávené pohybom v prírode. Bez televízie, počítačov a mobilov bolo po súmraku dosť času na dobrodružnú, ale aj historickú literatúru, čo bol azda prvý a slabý signál môjho budúceho smerovania. Citeľným spôsobom stúpali pochopiteľne nároky na štúdium. Bytostne doprajem mladej generácií technické i ďalšie výdobytky modernej doby, zároveň verím, že aspoň na vidieku pretrváva aktívny, pestrý a detsky dobrodružný život v prírode.
Ešte sa vrátim k Vašej rodine. Čím bola Vaša mama, resp. kde pracovala?
Mama sa spočiatku venovala opatere a výchove svojich dvoch detí a vedeniu domácnosti. Neskôr, po boku svojho manžela pracovala ako predavačka. Jej opatrovateľskú funkciu neskôr a čiastočne suplovala o osem rokov staršia sestra s ktorou ma spájalo pevné súrodenecké puto a ktorá v mojom živote zohrala významnú úlohu.
Čo nasledovalo potom?
Veľké zdravotne ťažkosti mojich rodičov a vynútený odchod najprv mamy a ku koncu roka 1959 aj otca na invalidný dôchodok. Rodičia pochopiteľne museli uvoľniť zamestnanecký byt. Na prelome rokov sa museli narýchlo a nakoniec aj nakrátko sťahovať do starorodičovského domu v Banskej Bystrici. Nechceli aby som menil školu v polovici maturitného ročníka a tak školský rok 1959/60 som celý absolvoval v Poprade a býval som so sestrou, ktorá pracovala v Novom Smokovci ako mladá lekárka.
So sestrou pod Studenovodskými vodopádmi (archív L. Veliačika).
Ale v šestnástich ste ešte nemohli ísť na maturitu.
Ako sa to vezme. V roku 1960 bola jedna z letných spartakiád, čomu sa musel prispôsobiť život celej spoločnosti. Rozhodnutie o nasmerovaní mojej budúcnosti muselo preto padnúť už v jeseni 1959 a prihlášky na VŠ sme preto pripravovali i odosielali v predstihu pred Vianocami, pohovory boli už koncom februára 1960 a ja som týždne pred maturitou koncom mája disponoval oznámením, že som prijatý na VŠ – FFUK, odbor archeológia v Bratislave. Vek 17 rokov som dovŕšil až o pár týždňov. Skoré stredoškolské absolutórium však určite nepovažujem za nejakú výhru. Určite mi trvalo najmenej ďalšie dva roky odbúravanie vedomostných i kultúrnych medzier a niektoré sa mi nepodarilo odstrániť vôbec. Mladý mozog však rýchlo vstrebáva a využíva nové informácie, vedomosti i skúsenosti. A päťročný pobyt vo vysokoškolskej komunite bol v tomto smere priam zázračným elixírom.
O to je pre mňa udivujúcejšie, že vy ste vyrastali a dospievali na hornej Orave, kde ste v tej dobe nemali šancu s archeológiou prísť do kontaktu. Ako ste vy ako 16 a pol ročný dostali k rozhodnutiu ísť práve na archeológiu. Kto alebo čo bolo Vašim impulzom, že ste sa tak rozhodli?
Bol to skôr proces s trvalejším záujmom o históriu a zemepis spestrený krátkodobým vzplanutím pozornosti ráz na hviezdnu oblohu, inokedy o živú prírodu, neskôr dokonca i chémiu. Samozrejme, že tu bola dôležitá osobnosť učiteľov a ich schopnosť pútavo vysvetliť a vzbudiť pozornosť o preberanú látku. Za všetkých s úctou i vďakou spomeniem aspoň všestranne rozhľadeného a zanieteného profesora A. Kociana na Orave. Kľúčovú úlohu pri výbere študijného odboru ale zohrala už spomenutá sestra, ktorá ako rozhľadená vysokoškoláčka so mnou podrobne preberala potenciálne študijné odbory. Hodnotili sme nielen jednotlivé odvetvia ale aj moje predpoklady, záujmy i slabosti. Postupnou elimináciou sme sa postupne dostali k dvom zásadne odlišným odborom chémii a archeológii. Musím však priznať, že v tomto období som v škole nevynikal usilovnosťou a nepatril som k premiantom triedy. Ak by už vtedy platili prospechové kritéria, navrhovane v nedávnej minulosti ministrom školstva a bývalým kolegom D. Čaplovičom, určite by som sa na VŠ nedostal. Ale podarilo sa a ja som bol nesmierne šťastný.
A nechýbali Vám spolužiaci, alebo Vám nebolo ľúto, že odchádzate z Oravy?
Chýbali, s niektorými príležitostné stretnutia vždy potešili. Mal so tam viacero kamarátov, naviac vo fáze stredoškolského štúdia dochádzali do Trstenej aj niektorí moji bývalí spolužiaci z Tvrdošína a zvlášť medzi nimi som už potajme obdivoval kvality viacstranne vyspelejších dievčat. Jedna z týchto spolužiačok je dodnes aktívnou a významnou osobnosťou slovenskej kultúry.
A trošku nostalgie. V uplynulom lete, počas rodinného pripomenutia si môjho okrúhleho jubilea na obľúbenom Liptove, som inicioval výlet na Oravu. Žiaľ, v neustálom lejaku sme Tvrdošínom len preleteli, v Trstenej som zaznamenal razantný nárast intravilánu, síce nie vždy s vkusom a citom stavebne zhutneným a zhusteným, námestie, ktoré v detstve, v lete i zime, bolo jedným z našich obľúbených športových kolbíšť, bolo zaplnene predajnými stánkami, pútačmi i návštevníkmi. Posmutnel som pri pohľade, neviem či na opustenú alebo spustnutú budovu blízkej základnej školy a naopak pookrial pri zveľadenom objekte gymnázia, ktoré za „mojej éry“ nieslo hrdý názov „Jedenásťročná stredná škola“. Pre dážď a hmlu sme z Oravskej priehrady veľa nevideli, napriek tomu to všetko bolo pre mňa silným emotívnym zážitkom a trvalou spomienkou.
A keď ste šli do Popradu už ste vedeli, že chcete ísť na archeológiu?
Archeológia víťazila, v desiatke ma síce zaujala aj chémia a tak v úvahách o budúcom štúdiu sa objavila. Ale našťastie len nakrátko. Bifľovať sa vzorce, to by pre mňa nebolo. V Poprade už nebol čas ani dôvod na dlhé rozmýšľanie.
Predtým, než sa začneme rozprávať o vašom vysokoškolskom štúdiu mám ešte jednu otázku týkajúcu sa Vášho detstva. Hovorili ste, že ste behali po lúkach, lesoch na hornej Orave. Ste vojnové dieťa a na Orave boli veľké boje. Nestretávali ste sa náhodou pri vašich nezbedníctvach stopy po vojne, nejaké prilby, pušky, alebo bunkre. Ste vojnové dieťa a obdobie Vášho detstva nebolo od konca vojny dávno. Ešte doteraz sa nachádzajú militárie z druhej svetovej vojny.
Našťastie, na nič podobne sme nenarazili. Ale kontakt so zbraňami v detstve predsa bol. Prvý, keď som spozoroval v jednej záhrade pušku osadenú v korune stromu, tá však, keď som sa o tom zmienil pred kamarátmi, skoro zmizla. V druhom prípade som pištoľ našiel na ceste v centre mestečka, zaniesol som ju na bezpečnosť a neskôr mi policajti v škole poďakovali a pred nastúpenou triedou odovzdali knihu s venovaním. V partii mi to však dlho nevedeli odpustiť.
A ako ste sa dostávali vtedy k literatúre pred štúdiom archeológie?
Ťažko. S dostupnosťou odbornej literatúrou to bola naozaj bieda a možno iluzórne rozšírenie vedomosti zo stredoškolských učebníc som hľadal v nepočetných encyklopedických prehľadoch najstarších československých, prípadne európskych dejín. Určite prospešná bola ak krátka konzultácia na katedre, vďaka ktorej som získal aspoň predstavu a základné informácie o mieste, priebehu a obsahu pohovorov.
Štúdium archeológie
Na štúdium ste nastupovali teda v roku 1960?
Áno, v septembri a už po absolvovaní prvej študentskej brigády na stavbe cesty na Donovaly, čo pri jej prejazde pravidelne prízvukujem mojim potomkom.
Kto boli Vaši spolužiaci?
Z 28 uchádzačov sa na archeológiu prijímali traja a spolu so mnou ďalší šťastlivci boli Tamara Nešporová, za slobodna Korelová a Marta Remiášová, za slobodna Neveová. Vychádzali sme spolu veľmi dobre na škole a aj počas nasledujúcej dlhoročnej praxe ďalej pretrvával náš korektný a srdečný vzťah. Ľutujem ich predčasné úmrtia a najmä tragédia Tamary mnou silne otriasla.
Ako si spomínate na štúdium?
Každá životná etapa má svoj špecifický obsah a priebeh, ale vysokoškolskú považujem za najbohatšiu a najpestrejšiu. Striedali sa dlhšie pohodové fázy s jedinou vážnou úlohou poctivo vstrebávať a ukladať množstvo všemožných informácií s prípadnými komplikovanejšími situáciami, prekážkami i prepadákmi. Celkovo však obdobie úžasné a predurčené, aby sa zásadným spôsobom rozvíjala osobnosť jedinca a na potrebnej odbornej úrovni ho nasmerovalo k profesionálnej kariére. Konkrétne, už atmosféra na katedre bola príjemná, ústretová a tolerantná. Našu odbornú úroveň zodpovedne a fundovane posúvali manželia M. Novotná a B. Novotný a J. Dekan a až v piatom ročníku pribudla k nim aj T. Štefanovičová a my sme k tomu individuálne prispievali usilovným štúdiom najmä v knižnici katedry. Prvé dva študentské roky som prežil na internáte. Boli búrlivé, ale to asi v tom veku musí byť. Pamätné sú najmä „Švédy“[1] a napr. kúpanie vo vlnách Dunaja. Práve na konci druhého ročníka sestra už pracovala v Bratislave a prisťahovali sa za nami aj rodičia. Rodina bola opäť spolu, v panelákovom byte. Podmienky pre štúdium, rast i výživa výborné a tak tomu museli zodpovedať aj výsledky. Pozitívne hodnotím aj povinnú letnú terénnu prax vďaka čomu som spoznal a zažil Dolní Věstonice a Bylany a začal výskum slovanského pohrebiska v Želovciach.
A jedná perlička. Nevieme na ktorej úrovni od dekanátu vyššie dospeli kompetentní k rozhodnutiu, že študenti archeológie nepotrebujú prednášky z histórie! A tak sa aj stalo. Absurdné, prvý diplom ktorý sme dostali niesol titul prom. historik.
To je ozaj absurdné. Vrátim sa ešte k spolužiakom. Mali ste priateľské vzťahy aj medzi staršími či mladšími spolužiakmi. Kto medzi nich patril?
Dodnes som spoločenský typ a na kamarátstvach priam závislý. Napriek spomenutým trom vedným disciplínam na katedre bolo poslucháčov pomerne málo a kamarátili sme medzi sebou, možno v odlišnej intenzite, všetci. Určite najdlhšie trvalo naše kamarátstvo s ročníkovými spolužiakmi – budúcim známym výtvarným kritikom B. Bachratým, s historikom a prekladateľom J. Jankovičom (istý čas aj šéfredaktor a neskôr riaditeľ vydavateľstva VEDA) a publicistom D. Vizárom. S poslednými dvomi všetko začalo už od prvého semestra spoločným bývaním na internáte v Horskom parku a neskôr aj v spomenutých „Švédskych domkoch“.
S kamarátom B. Bachratým tesne po promócii (archív L. Veliačika).
Za dôležité považujem aj stretnutia s jednoduchými ale zaujímavými a príjemnými ľuďmi počas rôznych terénnych výskumov. Aj tu sa zrodili priateľské vzťahy, ktoré pretrvali desaťročia.
A z archeológov okrem svojich spolužiačok?
Určiť hranicu medzi dobrým kolegiálnym a priateľským vzťahom nedokážem a považujem väčšinu kolegov s ktorými som mal trvalejší pracovný i ľudský kontakt doma i v zahraničí za priateľov. Zo starších to boli J. Vladár, A. Ruttkay, M. Slaninák, B. Gediga, J. Ostoja-Zagórský, A. Jockenhövel, J. Hrala, V. Moucha, J. Nekvasil. Z „mladších“ spomeniem aspoň G. Fuseka, M. Horňáka, L. Olexu, M. Slivku. Nemôžem zabudnúť ani na dámy – kolegyne Z. Čilinskú, Z. Benkovsky-Pivovarovú, E. Kolníkovú, V. Pavúkovú, Š. Tóthovú, B. Egyházy-Jurovskú a J. Hečkovú-Dekanovú. A nakoniec to najužšie, najintenzívnejšie a už šesť desaťročí trvajúce a obohacujúce prepojenie s V Furmánkom, K. Pietom a P. Romsauerom.
Akým ste boli študentom?
Pri všetkej skromnosti myslím, že dobrým a bezproblémovým. Štúdium som hravo zvládal, keďže ťažiskový obsah bol pre mňa pútavý a vzrušujúci. Väčšiu námahu som musel vynaložiť pri zvládaní predmetov tzv. všeobecného základu, najmä jazykov, čo bol môj hendikep od strednej školy. Po druhom ročníku to už bola rozprávka. Pri ďalších predmetoch moju snahu motivovala aj existenčná nutnosť dosiahnutia potrebného celoročného koeficientu pre získanie prospechového štipendia, čo sa mi darilo takmer počas celého štúdia. A k bezproblémovosti pre súputníkov, ktorí by sa dostali k tomuto textu aj ubezpečenie, že som nezabudol na „šarvátku“ v Ždiari, ale tá prebehla mimo akademickej pôdy počas katedrovej exkurzie do Poľska a dokonca aj bez zranení.
“Párty” v klube AÚ SAV ešte na hrade (archív L. Veliačika).
Mohli by ste byť konkrétnejší, alebo je to len odkaz pre súputníkov?
Je to len odkaz pre súputníkov.
Okrem Novotnovcov a prof. Dekana kto Vás ešte učil?
Keďže okrem archeológie boli súčasťou katedry aj dejiny umenia a etnografia absolvovali sme prednášky i skúšky napr. aj u J. Melicherčíka, Š. Bednárika, j. Micháleka, J. Kostku, K. Kahouna a zo staroveku u pani Pišútovej.
A okrem archeológie ste mali nejaké iné koníčky počas štúdia?
Správne hovoríte „okrem archeológie“, mimo nej to teda bol film, najmä francúzsky a taliansky, divadlo, najmä činohra SND a plejáda skvelých hercov, pre mňa na čele s nedoceneným Ct. Filčíkom, osobne som sa poznal s E. Polákovou a G. Valachom a zo športu som s priateľmi hrával najmä futbal.
A ako ste sa dostali v priebehu štúdia k dobe bronzovej?
Povedal by som, že slovenská archeológia, vo významnej miere vďaka odbornej zdatnosti a rozhľadenosti, invencii a manažérskym schopnostiam A. Točíka, už od záveru päťdesiatych rokov pútala pozornosť prinajmenšom stredoeurópskej odbornej komunity práve realizáciou početných výskumov či už pohrebísk alebo opevnených sídlisk zo staršej doby bronzovej i početnými publikačnými výstupmi ich vedeckého prínosu, prezentovaného aj na významných medzinárodných vedecký podujatiach. A ja som sa chcel stať súčasťou tohto tvorivého prúdu. Nielen diplomová práca o kostenej a parohovej industrii zo staršej doby bronzovej , ale aj moje prvé záchranné, či zisťovacie výskumy (Ivanovce, Čierny Brod, Chľaba) po nástupe do zamestnania v AÚSAV sú dôkazom tohto záujmu.
Fascinuje ma, že hneď po vysokej škole ste nastúpili na Archeologický ústav a ste tu doteraz. Znie to až neuveriteľne. Ste jedným z mála, ktorý celý svoj profesijný život strávil na jednom mieste.
Váš úžas možno platí pri pohľade na situáciu v iných profesiách a organizáciách. V Archeologickom ústave bolo skôr pravidlom, že jeho tvoriví pracovníci prežili v ňom celú profesionálnu kariéru. Sú toho desiatky príkladov. Pritom, pochopiteľne, zďaleka nie vždy a vo všetkom bola spokojnosť. Cením si, že práve medziľudské vzťahy boli, až na malé výnimky, aj v náročnom socialistickom období, korektné.
Vojenská služba
V súvislosti s obdobím medzi ukončením štúdia a nástupom do zamestnania mi chýba ešte jedna vec a tou je vojenčina.
Mne nie, ale vyhnúť sa jej nedalo. Už na škole sme sa dozvedeli, že študentov FFUK čaká aj vo vojenskej príprave zmena, tentoraz potešiteľná, keďže z výcviku plánovaných veliteľov základných vojenských jednotiek – družstiev a čiat sa stala príprava za zdravotníkov. Po skončení školy a dvojmesačnom zamestnaní v ústave som bol povolaný splniť si jednoročnú vojenskú službu. Najprv sme v Žiline absolvovali dvojmesačný kurz zdravotníkov a následne sme boli prevelení k vojenským útvarom.
A kde ste si odkrútili vojenskú službu?
Najprv som slúžil dva mesiace na štábe jednotky v Košiciach a po Novom roku 1966 som až do konca pomáhal v ošetrovni tej istej jednotky v Trebišove. A ešte jeden príjemný a nečakaný zážitok z tých čias. Absolventi mali v tom roku predlženú vojnu o mesiac. Navyše ja som mal dosluhovať nejaké resty z minulosti. Začiatkom septembra som však bol veliteľstvom nečakane informovaný, že na základe vážnych dôvodov som prepustený do civilu. Až po niekoľkých mesiacoch som vypátral, že jeden kolega a priateľ z ústavu, skutočne bez môjho vedomia a pričinenia, napísal na vojenskú správu žiadosť o moje uvoľnenie a zdôvodnil to neodkladnými povinnosťami v príprave svetového kongresu a žiadosť potvrdil pečiatkou výskumu. A stačilo!
Takmer kompletný tím ošetrovne na vychádzke (archív L. Veliačika).
Ako archeológa Vás nelákalo v pokračovaní štúdia archeológie v rámci doktorandského štúdia, alebo ani takú možnosť ste vtedy nemali?
V čase ukončenia školy na fakulte ešte nebola možnosť postgraduálneho štúdia. Ale už o niekoľko málo rokov postupne povolila vláda udeľovať tituly okrem medicíny aj ďalším fakultám, včítane FFUK. Potreboval som predložiť odbornú štúdiu a absolvovať odborný pohovor s členmi komisie. Titul PhDr. som získal v roku 1970.
Ako sa vyvíjala ďalej vaša kariéra?
S vedeckou ašpirantúrou to bolo ináč. Riaditeľ ústavu a aj vtedajší predseda slovenskej komisie pre udeľovanie vedeckých hodností A. Točík zastával, aj podľa mňa správny názor, že adeptovi treba niekoľko rokov ponechať čas a priestor aby prejavil svoje odborné schopnosti v teréne i za písacím strojom a až následne mu umožniť ďalší rast formou vedeckej ašpirantúry. Na externú ašpirantúru som sa preto dostal v roku 1972, už za šéfovania B. Chropovského a po absolvovaní vstupného pohovoru, počas ktorého som akceptoval jeho návrh venovať sa prednostne obdobiu kultúr popolnicových polí, sme dohovorili aj tému kandidátskej dizertácie zameranú na osídlenie lužickej kultúry na Slovensku. Vzhľadom na jej zhruba 800-ročné trvanie sa s podporou stretol aj môj návrh ťažiskovo sa venovať problematike jej genézy a starších vývojových etáp. Prácu som ukončil v roku 1978. Spolu s kol. Pietom sme potom viac ako dva roky čakali na schválenie OV KSS a obhajovali sme v roku 1981 . Posledný titul , DrSc. som po obhajobe získal v roku 2001. Medzitým som, po viacerých diskusiách v kruhu kolegov, prijal ponuku a od roku 1991 som dvanásť rokov vykonával funkciu štatutárneho zástupcu riaditeľa ústavu A. Ruttkaya. To bola moja jediná funkcia počas celej profesionálnej kariéry.
Prechod k mladšiemu obdobiu od ašpirantúry nebol zlomový, keďže už aj predtým som popri spomenutých starobronzových lokalitách striedavo uskutočnil aj záchranné výskumy sídlisk i pohrebísk tak kultúr stredodunajských popolnicových polí (Štúrovo, Ducové), ako aj lužickej kultúry (Liptovský Mikuláš –Ondrašová) i oboch kultúr (Nové mesto nad Váhom).
Archeologické vykopávky na Liptove
A ako ste sa dostali na Liptov?
Hlavne vďaka záchrannému výskumu neďaleko železničnej stanice Liptovský Mikuláš. A ten zas bol vyvolaný preložkou železničnej trate v súvislosti s výstavbou vodného diela Liptovská Mara a podporený mojím rastúcim záujmom o lužické lokality. Rozsiahle žiarové pohrebisko v katastri, pôvodne samostatnej, obce L. Ondrašová, bolo známe už od poslednej tretiny XIX. storočia vďaka B. Majláthovi (1871, 123-129). Už vtedy spôsobila stavba tzv. košicko-bohumínskej železnice ničivý zásah do areálu a dostupnosti archeologickej lokality. Svedčia o tom údaje publikované spomenutým miestnym polyhistorom o zničení údajne 83 mohýl s kamenným obložením, pričom malo byť preskúmaných 57 mohýl s 232 popolnicami. Tento údaj vnímam s rezervou, keďže muselo by sa jednať o rozsiahly nálezový inventár. Otázka potom znie kde sa nachádza. V MNM v Budapešti sa mi nepodarilo nájsť ani nepočetné publikované nálezy z tejto lokality. Na základe vlastných skúsenosti počas výskumu možno pripustiť pri keramických nálezoch citeľné straty spôsobené tamojšou agresívnou spodnou vodou. Potvrdzovali to laboratórne analýzy, ktorými disponovalo tamojšie poľnohospodárske družstvo a prejavilo sa to aj na nálezoch môjho výskumu.
Naším výskumom v sezónach 1968-69 sme sondážnym spôsobom na rozľahlej vážskej terase najprv lokalizovali nálezisko, zachytili sme zrejme jeho severný okraj a odkryli šesť mohýl s viacpopolnicovými hrobmi v priestranných kamenných prstencoch a s cenným nálezovým inventárom lužickej kultúry z prechodovej fázy strednej a mladšej doby bronzovej. Pochovávanie trvalo určite dlhšie v rámci doby popolnicových polí a smerovalo pod železničnou traťou k mestu. Výskumné napätie nám zvyšoval diaľkový vysokonapäťový kábel, zabezpečujúci železničné návestidlá až po Žilinu, ktorý prechádzal niektorými mohylami a hneď od začiatku výskumu sme tu prežívali aj dramatické chvíle prvých dní augustovej okupácie.
Výskumníci “smútiaci” nad žiarovým hrobom v mohyle v Liptovskej Ondrašovej, 1968 (archív L. Veliačika).
K tomu obdobiu sa ešte vrátim. Zaujíma ma tiež, ako ste sa dostali k výskumu sídliska lužickej kultúry v Liptovskej Teplej-Madočanoch?
V roku 1979 kolega V. Hanuliak, (v tom čase pracovník LM v Ružomberku) postúpil AÚ SAV informáciu, že v katastri L. Teplej pri budovaní katódovej ochrany plynovodu došlo pri hĺbení ryhy pre uloženie kábla k porušeniu pravekého sídliska. Objaviteľom lokality a oznamovateľom vzniknutej situácie bol miestny občan a hlavne človek so záujmom o históriu i prírodu Ľ. Sáliš, neskôr môj dobrý a obetavý kamarát. Počas prechádzky spozoroval v haldách z ryhy vyhodenej zeminy na dvoch miestach keramický materiál i zvieracie kosti. Keď som sa o náleze dozvedel skontaktoval som sa s V. Hanuliakom a spolu s Ľ. Sališom sme lokalitu navštívili. Ryha už bola zasypaná, ale materiál som považoval za dôležitý, preto som vypracoval návrh na záchranný výskum. Ten vedenie ústavu schválilo a výskum sa uskutočnil v rokoch 1980-81.
Sídlisko sa nachádza v miestnej časti Madočany, na ľavobrežnej terase potoka Teplička, v polohe Skáličky. Ryha pre uloženie katódovej ochrany plynovodu preťala terasu S-J smerom v dĺžke viac ako 200 m pozdĺž poľnej cesty. Nie je bez zaujímavosti, že v celej dĺžke ryhy sa zistili len dva narušené objekty, vzdialené neďaleko seba.
Ale k výskumu, ktorý od začiatku limitovali dva faktory. Prvý, že od cesty k potoku priľahlá časť terasy bola využívaná ako záhumienky a získať súhlas k výkopovým prácam nebolo jednoduché a druhy, že nad exponovanými archeologickými vrstvami existovala okrem ornice 40-60 cm vysoká a predpokladám že naplavená, archeologicky sterilná pôda. Na prevažnej časti preskúmanej plochy viac ako 400 m2 až takmer v hĺbke 1 metra začínali, okrem zriedkavých črepov z obdobia eneolitu a Slovanov, kultúrne vrstvy s objektmi a nálezmi z mladšej doby rímskej a strednej doby bronzovej. Z mladšieho obdobia pochádza pás plochých, v prevahe pieskovcových kameňov z kolísajúcou šírkou 120-400 cm, ktorý sme odkryli v dĺžke viac ako 18 metrov a v začiatkoch sme dúfali, že sa môže jednať o zvyšky kamenných podmuroviek stavieb. Pokračujúci výskum v druhej sezóne však nás priviedol k interpretácií objektu ako dláždenie cesty, alebo určitej plochy. Bronzovými sponami a keramikou je spoľahlivo datovaný do uvedeného obdobia.
Hlavným cieľom výskumu bolo získať čo najviac poznatkov o osídlení v strednej dobe bronzovej. Získaný nálezový fond sa stal pre mňa významným prameňom pri objasňovaní genézy lužickej kultúry na Slovensku. Aspoň v regióne Liptova sa javí, že v materiálnej kultúre základný kameň tvorili technické i kultúrne praktiky z juhovýchodu, najmä mladej otomanskej kultúry, postupne a významne podporené a obohatene, pre zmenu západnými kultúrnymi vplyvmi stredodunajskej mohylovej kultúry. Nálezisko v Teplej má však ešte ďalšie špecifikum. Nie je bežným sídliskom, keďže výskum zachytil zvyšky zaniknutých minerálnych prameňov. Vo viacerých sondách podložie často tvoril zvetrávajúci travertín. Predpokladám, že aj na skúmanej terase a hlavne na svahu návršia severovýchodným smerom existovali minerálne žriedla, aké poznáme v neďalekých Lúčkach či Bešeňovej a Kalamenoch. Tie mali pre obyvateľov v dávnych časoch magickú, alebo aj reálne liečivú silu. Poslednú funkciu signalizuje početný výskyt miniatúrnych hlinených pohárikov, ktoré mohli slúžiť pri kultových, alebo liečebných úkonoch. Napríklad z Poľska sú známej podobné miniatúry z pravekých soľných baní.
V rokoch 1981-1982 robíte výskum na hrádku v Turíku. Vedeli by ste opísať čitateľom charakter tohto opevneného areálu aj v kontexte liptovskej kotliny ?
S menšou skupinou brigádnikov sme využili voľnejšie dni na prieskum neďalekého opevneného areálu a menšími sondami a rezmi získali základné informácie o osídlení. Ide o menšie hradisko výšinného typu s rozlohou cca 2,7 ha, s obvodovým valom, ktorý na okraji vrcholového plató len vhodne dopĺňal a prepájal strmé svahy, skalné zrázy a bralá. Najľahšie dostupné je návršie zo severnej strany, pôvodne cez polokliešťovú bránu. Zdvojeným priečnym valom je hradisko rozdelené na dve nerovnako veľké časti. Príčiny zatiaľ nedokážeme vysvetliť, môžu vyplývať tak z odlišnej chronologickej príslušnosti, alebo a skôr z diferencovanej funkcie. Zvlášť západná časť väčšieho, horného areálu sa vyznačuje členitým reliéfom so skalnými puklinami, stenami a stržami. Zažili sme tam aj prudké búrky a znásobenú magickú atmosféru. Získaný keramický materiál signalizuje prítomnosť dávnych osadníkov už od počiatku neskorej doby bronzovej a s ťažiskovým osídlením na jej konci a v staršej dobe halštatskej. Najmä v tejto súvislosti je potrebné spomenúť, zatiaľ sporadické doklady osídlenia opäť v mladšej dobe rímskej. Vzhľadom na lokalizáciu hradiska sa domnievam, že plnilo dôležitú strážnu a komunikačnú (svetelné a dymové signály) funkciu pri vstupe do doliny a kontrole pohybu severojužným smerom medzi Liptovom a Oravou.
Odpočívajúci dobyvatelia na hradisku v Turíku (archív L. Veliačika).
A ku kontextu: na území Liptova aj vďaka pestrému krajinnému reliéfu evidujeme okolo 30 polôh z obdobia neskorej doby bronzovej a doby halštatskej ktoré spája jediný prvok. Tou je zistená, prípadne predpokladaná fortifikácia. Okrem výberu vlastnej polohy pri ich klasifikácií hrajú dôležitú úlohu spoľahlivé terénne nálezové situácie a nálezy pre presnejšie časové zaradenie, poznatky o spôsobe výstavby fortifikácie, type konštrukcie valu, brán, členenie vnútorného areálu, intenzity jeho osídlenia a rozpoznanie aspoň hlavnej funkcie hradiska – okrem útočištnej a strážnej, i prípadných produkčných, obchodných či mocensko-správnych centier. Špecifickú skupinu hradísk na Liptove predstavuj vysoko položené refugia zo záveru doby halštatskej. Ich predchodcovia sú zatiaľ známi len v neveľkom časovom predstihu, pričom s výnimkou Turíka prekvapujú mizivé doklady hradísk z neskorej doby bronzovej. Nevidím na ňu dôvod a považujem ju len za výsledok stavu poznania. Prísľubom k odstráneniu aj tohto hiátu a posun poznania v problematike opevnených sídiel je nadšenie a zápal nástupcov kolegu Pietu, aktuálne napr. L. Benedíkovej, J. Beljaka i Vás. Je najvyšší čas aby aj spoločnosť podporila tento náročný i nákladný, ale nesmierne dôležitý výskum.
Síce sa to netýka Liptova, ale všeobecne hradísk. V Zemianskom Podhradí ste realizovali šesťročný výskum hradiska. Vedeli by ste čitateľom priblížiť jeho najzaujímavejšie výsledky?
Hradištia v Zemianskom Podhradí som pre výskum zvolil na základe indícií z predchádzajúcich prieskumov viacerých vytipovaných lokalít tohto druhu na severnom i západnom Slovensku. Cieľom boli informácie o detailoch výstavby fortifikácie i vnútornej zástavby. A musím poznamenať, že lokalita naše očakávania splnila. V šiestich výskumných sezónach (1986-88 a 1990-1992) sme sondážou i plošným odkryvom venovali pozornosť obom tematickým okruhom. Opevnený areál presahuje plochu 12 ha a výskum potvrdil aj tu jeho pôvodné delenie na dve časti priečnym umelým násypom. Zo severu je lokalita chránená mohutným skalným hrebeňom v dĺžke 1 km a upraveným len na jeho sv. konci. Z ostatných strán, podľa dostupnosti a miery možného ohrozenia boli terénne zlomy a zrázy prepájané valom, zo západnej strany, kde bol val najmohutnejší, aj priekopou. A tu som v prvých sezónach bojoval s otázkou prečo z východnej, z doliny ľahko dostupnej strany, nad obcou Z. Podhradie bol val podstatne menší ako západný, otočený k pokračujúcemu masívu Bielych Karpát. A odpoveď prišla, keď som začal brať vážne krčmové reči miestnych občanov o prastarej ceste na Moravu, z ktorej zvyšky sú dodnes sledovateľné úvozmi na svahu nad Bošácou a pokračujúcej funkčnou lesnou cestou od Rolincovej okolo JZ a Z valu ďalej na temeno návršia a na Moravu.
S porf. Ostojom-Zagorským v jednej z brán hradiska v Zemianskom Podhradí (archív L. Veliačika).
Veľký rez západným valom odhalil dve fázy jeho výstavby a z tej mladšej zuhoľnatené zvyšky drevenej komorovej konštrukcie zomkýnajúcej ešte aj dnes vyše 4 metre vysoký násyp. Na východnej strane sa pre zmenu podarilo odkryť pôdorysy troch obydlí s kolovou konštrukciou postavených tesne pri sebe a blízko terénneho zlomu, ktoré v staršej fáze osídlenia tvorili prvú zábranu prieniku do hradiska. Osídlenie hradiska trvalo v oboch stupňoch neskorej doby bronzovej a k využitiu priaznivej polohy, i keď v neporovnateľne menšej intenzite došlo aj v mladšej dobe laténskej. Výsledky výskumu boli prezentované aj účastníkom exkurzie počas svetového kongresu archeológov Bratislave v roku 1991 a stretli sa s veľkým záujmom a uznaním.
Ďakujem. Vrátim sa späť na Liptov. A ako podľa Vás vyzerala lužická kultúra na Liptove?
Dosť rozporuplne. V aktuálnom stave jej poznania pripisujem oblasti Liptova kľúčovú úlohu v jej najstaršom – stredobronzovom období vývoja. Na podklade hlavných komponentov neskorootomanskej a o málo neskôr stredodunajskej mohylovej kultúry smeruje komplikovaný proces transformácie aj materiálnej kultúry do vzniku lužickej kultúry. Dokumentujú to okrem Teplej aj dôležite nálezy z Liptovského Trnovca o málo mladšie aj z Liptovského Michala. Z nasledujúceho obdobia mladšej doby bronzovej až staršej doby halštatskej evidujeme len dvanásť sídlisk a deväť pohrebísk, včítane mohylníkov. Najmä pamiatkami zo žiarových hrobov z Liptovskej Ondrašovej, Uhorskej Vsi a neskôr z Bešeňovej sledujeme, v iných prípadoch predpokladáme, osídlenie lužickej kultúry v celej mladšej i s možným pokračovaním v neskorej dobe bronzovej. K ďalším lokalitám chýbajú potrebné údaje k druhovej i časovej špecifikácií. Napriek intenzívnemu predstihovému prieskumu obraz o intenzite osídlenia určite ovplyvnila rozloha priehrady i stav výskumu. A čerešničkou na torte je bohatý a koncentrovaný výskyt hromadných nálezov bronzových predmetov, hlavne mečov a tepaných nádob.
Z mladšej doby bronzovej pochádza množstvo depotov nielen zo severného Slovenska. Má podľa vás ich výskyt súvis so zdrojmi medenej rudy v Nízkych Tatrách?
Oblasť Liptova spolu so Spišom a Horehroním považujem za najpravdepodobnejšie pre hľadanie dokladov využívania rudných zdrojov už v mladšom praveku. Hviezdou je zatiaľ lokalita v Španej Doline, kde sa medená ruda ťažila celé stáročia, a v haldách sa podarilo získať kamenné mlaty a podložky, medené koláče i keramické nálezy ktoré pripúšťajú jej ťažbu a primárne spracovanie (drvenie i tavenie) aj v priebehu doby bronzovej. Výsledky spektrálnych analýz však zatiaľ neumožňujú spájať artefakty s konkrétnymi rudnými zdrojmi, či dielňami. Zatiaľ nedoceneným zostáva fakt, že počínajúc depotmi kosziderského horizontu až do záveru mladšej doby bronzovej sa stretávame s mnohými bronzovými artefaktmi, ktoré vynikajú nielen dokonalým technologickým spracovaním, ale veľkosťou a masívnosťou priam manifestujú dostatok suroviny.
Keďže na výrobu bronzových predmetov je potrebný cín, vieme v súčasnosti povedať odkiaľ si ho vtedajší majstri zadovážili?
Dostávame sa k hypotetickým úvahám. Otázka pôvodu cínu dlhodobo zamestnáva mysle bádateľov. V hre boli i sú Čechy a vzdialené Anglicko a Španielsko, nehovoriac už o Blízkom Východe. Neviem si dobre predstaviť objem a spôsob diaľkového transportu tejto suroviny trebárs len pre potreby stredoeurópskych producentov bronzovej industrie. Prijateľnejšou alternatívou by bolo potvrdenie menších povrchových žíl hornín s obsahom cínu aj v prostredí vyspelých produkčných centier trebárs niekde v Karpatskej Kotline.
Čo vieme o pôvode bronzov? Boli tieto predmety vyrábané lokálne, alebo boli odniekiaľ importované? Máme exaktne doložené výrobné dielne autorov týchto predmetov na severe Slovenska.
Dajú sa rozlíšiť dve základné kvalitatívne kategórie výroby bronzovej industrie. Prvá na úrovni zručného osadníka ktorý upokojoval požiadavky komunity na jednoduchšie nástroje a šperky, ktoré bežne nachádzame v hroboch i na sídliskách. Druhú vidím v produkčných dielňach, určite ďalej vnútorne diferencovaných odlišnou kvalitou zvládnutých výrobných postupov pravekých kovolejárov i špecializovanou výrobou len určitých druhov, prípadne typov bronzových zbraní, nástrojov a šperku. Domáca výroba je spoľahlivo doložená početnými nálezmi hlinených i kamenných odlievacich foriem zo sídlisk, zatiaľ chýbajú špeciálne objekty so stopami metalurgických aktivít. Kovolejárske dielne sa predpokladajú napr. na západnej Ukrajine či severovýchodnom Maďarsku a opodstatnene ich môžeme predpokladať aj na Liptove i v ďalších slovenských regiónoch, osídlených ľudom lužickej kultúry.
Je niečo, čo vás pri štúdiu doby bronzovej stále máta a nenachádzate na to uspokojivé vysvetlenie?
Takto extrémne nie, ale spomínam si, že na výskumoch, ráno, očakávajúc brigádnikov, som príležitostne sníval aj o tom, aké by to bolo úžasné, keby sa na krátky čas vrátil život do osady, či hradiska a my by sme ho mohli porovnať s našimi poznatkami a interpretáciami. Potešilo ma, keď som zistil, že podobné úlety ste obaja priznali aj v rozhovore s K. Pietom.
A čo ma naozaj máta a hnevá je beztrestné drancovanie lokalít, zvlášť hradísk, tlupami detektorákov, bez účinných zákrokov štátnych orgánov, kedy v nie v desiatkach, ale stovkách depotov nielen bronzovej industrie prichádzame o nesporne cennú a významnú súčasť nášho kultúrneho dedičstva. Kde je vlastenectvo, láska ku krajine a úcta k jej bohatej histórií?
L. Veliačik a M. Furman, AÚ SAV Nitra, 30.6.2024 (archív M. Furmana).
Bohužiaľ môžem len s vami súhlasiť. Ja túto zločinnosť osobne považujem za národnú tragédiu. Na Slovensku sme sa k tomu postavili bohužiaľ čisto alibisticky – sprísnili sme zákon, bez akéhokoľvek zabezpečenia ochrany štátnymi orgánmi. No k téme detektorizmu sa ešte dostanem.
Vedeli by ste opísať sociálne zloženie obyvateľstva doby bronzovej na našom území? Líši sa podľa vás regionálne?
Základné spoločenské vrstvy ani hospodárske aktivity sa nemenia. Prioritou aj vtedy musel byť dostatok potravín, preto roľníci a pastieri tvorili najpočetnejšiu zložku. Lov pretrvával, rástla remeselná výroba a význam obchodu formou výmeny. Najmä pre hornaté stredné Slovensko počítame s prienikom prospektorov hľadajúcich horniny obsahujúce farebné kovy. Či už budovanie opevnených osád staršej doby bronzovej, alebo hradísk v kultúrach popolnicových polí bolo kolektívnym dielom, ktoré však musel niekto riadiť a usmerňovať. Rástla moc preferovaných skupín i schopných jedincov. Regionálne rozdiely sú nesporné či už v čase, alebo priestore. Všeobecne je známe delenie Slovenska do troch oblastí s odlišným kultúrnym vývojom i určitý predstih v hospodárskej i spoločenskej sfére napríklad kultúry otomanskej na východe, oproti maďarovskej kultúre na západe. Rovnako v predstihu sa javí aj najstaršia kultúra juhovýchodných popolnicových polí skorým vznikom pilinskej kultúry i počiatočnou dominanciou jej bronzárskych dielni, ktorú až v záverečnom stupni mladšej doby bronzovej zrovnala severnejšia lužická kultúra. Určité majetkové i spoločenské rozdiely sa dajú pozorovať už v staršej dobe bronzovej, najmä v pohrebnom ríte únětickej kultúry, situáciu však práve v jej vrcholnom období komplikuje rozšírené súveké vykrádanie hrobov. Významný prejav spoločenskej i majetkovej diferenciácie predstavujú tzv. kniežacie mohyly v starších kultúrach stredodunajských popolnicových polí, ktoré sa jasne vymykajú zo štandardného obrazu sociálnej jednoliatosti na pohrebiskách mladšej a neskorej doby bronzovej na našom území.
Ako si predstavujete fungovanie hradiska z tohto obdobia a jeho zázemia? Povedzme na príklade Turíka.
K možnej funkcii hradiska som sa vyjadril už vyššie, stopy osídlenia naznačujú trvalejší pobyt ale bez možnosti širšieho hospodárskeho využitia opevneného areálu.
Známa mi je jediná informácia o sídlisku z intravilánu obce v doline, bez spoľahlivého údaju o časovej príslušnosti. Podobná správa hovorí o sídlisku v neďalekých Lúčkach, na terase nad vodopádmi, kde sme spozorovali stopy osídlenia počas zemných prác. Dá sa predpokladať, že menšie usadlosti a ďalšie hospodárske aktivity mohli existovať na terasách a miernejších svahoch bližšie k hradisku.
Je nejaká téma z archeológie, ktorú by ste chceli spracovať? Robíte teraz ešte na niečom konkrétnom, alebo archeológiu sledujete s odstupu?
Tém by bolo viacero, ale žiaľ, času je málo. Snažím sa predovšetkým skompletizovať a vyhodnotiť rozsiahly súbor nálezov náramenného a nánožného šperku z doby bronzovej, ktorý som tvoril počas takmer celej mojej profesionálnej kariéry, a rovnako by som rád ešte stihol podrobnejšie spracovať aj nálezový inventár z Teplej a zhodnotiť jeho prínos k riešeniu problematiky genézy lužickej kultúry na Slovensku.
Ako si spomínate na rok 1968 a následné obdobie normalizácie? Ovplyvnilo vás to v pracovnom živote?
Augustové ráno bolo pre mňa šokom. Už pred šiestou mi búchal na okno drevenice v Liptovskej Mare M. Slivka so slovami Laco vstávaj, napadli nás Rusi a ja som ho prosil, aby nebláznil. O hodinu aj s K. Pietom sme už boli na blízkej fare, na ktorú sme vyvesili slovenskú zástavu a z okna ďalekohľadmi sledovali postup ruskej armády. Okrem tankov a obrnených transportérov (jeden sa zrútil do Váhu) v hojnom počte ho tvorili malé a zastaralé nákladniaky s nápisom “Za charošujú urožaj“. Sedemdesiate roky s previerkami a rôznymi hrozbami neboli nič prijemného, ale nemôžem si sťažovať. Mal som už malého syna a neskôr aj dcéru a museli sme to nejako prežiť. Boli kolegovia, ktorí mali vážnejšie problémy.
Ako ste prežívali politické a spoločenské zmeny po roku 1989 osobne aj na pracovisku?
Ich jednoznačnou a aj aktívnou podporou a nádejou na prospešné spoločenské zmeny. Po viac ako 30 rokoch sa však ukazuje, že evolučné skoky možno existujú v technike či hospodárstve, ale spoločnosť potrebuje čas na intelektuálne zrenie a získanie schopnosti dôkladne zvažovať nielen svoje názory, ale aj širšie dôsledky ich realizácie. Ústav mal v tomto období iné starosti. Organizoval svetový kongres archeológov v Bratislave a zabezpečiť jeho úspešný priebeh tak po organizačnej, ako aj obsahovej stránke bola mimoriadne náročná i významná úloha, ktorú zvládol výborne.
Jedno z každoročných rodinných stretnutí, tentoraz pri Banskej Bystrici (archív L. Veliačika).
Ako vnímate súčasný vývoj archeológie na Slovensku?
Už niekoľko rokov nemám žiadne informácie o terénnych výskumoch a objavoch, o výstupoch projektov, či o nových plánoch a smerovaní. Mám iné starosti a povinnosti, preto slabne aj záujem objektívne hodnotiť aktuálny stav či budúcnosť disciplíny.
Aký je váš názor na snahy z minulosti o etický kódex pre archeológov.
Z dlhoročnej praxe si v archeologickej komunite nespomínam na vážnejší priestupok voči korektnému konaniu. Viem, že boli prípady, kedy sa s obľubou citovali obrázky a tabuľky a na „požičané“ závery, koncepcie, nové myšlienky sa akosi pozabudlo. To však rýchlo prebolelo. O zbierkach v domácnostiach archeológov som nikdy ani nepočul, na hypotetické krádeže by mal platiť zákon. Etický kódex určite by prospel, ale prihováral by som sa na jeho širšie zameranie, trebárs na vedeckú tvorbu.
Každého sa pýtam aj na názor k problému detektoristov. Ako ho vnímate Vy? Vidíte nejaké riešenie ako sa vysporiadať s týmto problémom?
Pamiatkový zákon odráža viac rivalitu v kompetenciách ako účinné opatrenia pri ochrane pamiatok. Myslím, že na Slovensku je už po zlatej horúčke rabovania hradísk a najväčšie škody boli napáchané. Určite však pokračuje, preto na strane štátu treba sfunkčniť rešpektovanie zákona a postih pri jeho obchádzaní, ale na druhej strane sú rovnako potrebné aj kroky k prehĺbeniu a zatraktívneniu komunikácie i spolupráce s užívateľmi detektorov (napr. eventuálna konzervácia pamiatok, udeľovanie ocenenia, literatúra).
Vyzdvihnutie archeologického nálezu bez archeológa by malo byť porušením zákona a mal by nasledovať razantný postih. Okrem evidencie súkromných zbierok by som uvítal aj evidenciu spolupracujúcich majiteľov. Takto spolupracujúci detektoristi by mohli voľne hľadať, sľubné signály, či primárnu identifikáciu druhu nálezu diskrétne označiť a oznámiť archeológovi. Potlačiť zvedavosť a až v spolupráci s nim nález odkryť, zdokumentovať a vyzdvihnúť. Veď pre odborníkov sú rovnako dôležité ako nájdené predmety aj nálezové okolnosti a nie neoveriteľné spomienky nálezcu. Podrobne a fundovane ste túto problematiku zhodnotili už v spomenutom rozhovore s K. Pietom.
Máte skúsenosť s detektoristami?
Stretával som sa s dvomi a myslím, že k obojstrannej spokojnosti. Absolvovali sme spolu aj viaceré prieskumy, ale postupne, myslím že opäť obojstranne ten záujem vyprchal.
Malo to nejaký konkrétny dôvod?
Dospel som k názoru, že napriek dohodnutým pravidlám niektoré ich aktivity v teréne išli nad rámec dohody.
Ešte sa chcem spýtať na archeológov pôsobiacich na severe Slovenska, ktorí už nie su medzi nami. Či už Gejza Balaša, Vlado Uhlár, Václav Hanuliak, alebo Pavol Čaplovič. Len čo mi tak narýchlo napadli.
Bol som kamarát s Vašom Hanuliakom a poznal som sa celkom dobre s Pavlom Čaplovičom.
Čo by ste mi o nich vedeli povedať?
Vašo bol zanietený obetavec a dobrák, ktorý so svojimi brigádnikmi na výskumu Liptovského hradu odviedol obdivuhodnú, v mnohom sizyfovskú robotu.
Koniec dobrý – všetko dobré. Pohoda s mojou celoživotnou súputníčkou (archív L. Veliačkika).
K tomu len dopoviem, že ozaj zanechal hlbokú stopu a ovocie jeho práce vidno aj teraz, pretože asi po 20 rokoch sa dala dohromady skupina bývalých brigádnikov, ktorí tam robili na výskume a strašne zanedbaný areál Liptovského hradu dali do krásnej podoby. Momentálne je to obľúbená turistická destinácia, pravidelne areál vykášajú a celý ho dali do poriadku.
To ma teší. Čo sa týka osoby Pavla Čaploviča, skutočne niektoré jeho reakcie či kroky boli nevyspytateľné, zažil som s ním pohodu a ústretovosť, ale aj nezhody a to nielen v názoroch. Ale kto sme bez chyby? Ja som si ho vážil preto, čo urobil pre archeológiu a vôbec pre poznanie dávnej minulosti na Orave.
Na záver sa zvyknem pýtať, čo by ste poradili začínajúcim archeológom.
V odbore mať svoje ciele, konkrétne – menšie i dlhodobejšie, ku širšej problematike, vítané sú aj sny a postupne ich realizovať. Byť aktívny, zúčastňovať sa na terénnych výskumoch, cestovať, komunikovať nielen na internete a využívať jazykové znalosti a najmä osobnú invenciu.
Veľká vďaka za rozhovor.
[1] Švédy – sú bývalý vysokoškolský internát v blízkosti Dunaja, pozn.
